Ako byť partnermi 2. – o lekároch a rodičoch

“Lekári, sestry a všetci v nemocnici by si mali uvedomiť, že pre každého rodiča byť v nemocnici s dieťaťom je jeden neskutočný stres, a taká vypätá, nedobrovoľná situácia, na akú sa nedá pripraviť a na akú sa nedá zvyknúť. Myslím si, že treba začať o niektorých veciach hovoriť nahlas. Nerobiť veľkú vedu z maličkostí a z banálnych vecí, no na druhej strane byť informovaný, učiť sa, pýtať sa na odborné a závažné veci.” (mama Martina Talpašová )

A preto sa učme byť partnermi, rešpektujme sa navzájom, pýtajme sa, hovorme spolu, každá strana si máme čo dať, hľadajme spoločnú cestu, lebo naše deti za to stoja.

Nech  tieto rozhovory s rodičmi a s lekármi pomôžu otvárať oči, ústa a hlavne mysle  obidvom stranám. Ak chceme problémy skutočne riešiť, mali by sme najskôr dobre poznať druhého partnera, načúvať mu, snažiť sa pochopiť …

Nasledujúce utorky sa budeme na tomto mieste venovať práve vzájomnému vzťahu lekár – rodič.  V minulotýždňovom  rozhovore sme tu mali veľmi zaujímavú mamu – za stranu rodičov. Pod článkom odznelo zopár  výstižných postrehov od Vás, vďaka.

Dnes otáčam kartu a mojim druhým hosťom bude 

primár chirurgického oddelenia RASTISLAV ŠIPOŠ

Okrem toho, že je lekárom, je aj otcom štyroch detí: Rasťa (15), Jakuba (14), Tomáša (8) a Tamary (4).  Tak a ideme na vec:

Myslíš si, že by mali byť lekár a rodič partnermi? Prečo? 

Určite. V prípade „harmonického vzťahu“ lekára s rodičmi detského pacienta , je riešenie nepríjemnej situácie ( ochorenie, či úraz vlastného dieťaťa) podstatne pokojnejšie, pre rodičov určite menej stresujúce. Cesta k tomuto, nie formálnemu, ale navzájom sa rešpektujúcemu vzťahu, nie je vždy jednoduchá.

Prvý krok musí urobiť lekár (on je „v domácom prostredí“) – vzbudiť záujem o partnerstvo. Stretávam sa s rôznymi typmi rodičov, od tých, ktorí s predsudkami z minulosti prichádzajú k „Pánovi doktorovi“ pokorne s veľkou úctou, či rešpektom, až po tých, ktorí naopak masírovaní bulvárnymi médiami , považujú lekárov za skorumpovaných, často chybujúcich v diagnostikom, či liečebnom postupe. Všetci však majú jedno spoločné – strach o zdravie svojho dieťaťa. A tu je priestor, kde lekár musí získať dôveru rodiča. Pokojným rozhovorom , v dostatočnom časovom priestore oboznámiť rodiča so vzniknutou situáciou. Detailne, ale zdravotníckemu laikovi zrozumiteľným spôsobom ( často aj s náčrtkami) popísať súčasný zdravotný stav dieťaťa, jeho riešenie, samozrejme aj možné komplikácie. Lekár musí byť pripravený odpovedať na všetky možné aj nemožné otázky, aj keď sa mu budú zdať neracionálne až absurdné. Je dôležité ak má rodič pocit, že je súčasťou tímu, ktorý sa zúčastňuje na diagnostickom , či liečebnom postupe.

Potom už sú na rade samotní rodičia. Ak tí „prví“ pochopia, že je iná doba, tí „druhí“ začnú lekárovi dôverovať, je to začiatok partnerského vzťahu, ktorý sa bude v priebehu diagnosticko – liečebného postupu budovať a v prípade nekomplikovaného priebehu výrazne posilní.

Naopak ak rodičia zostávajú podozrievaví, nedôverujú zdravotníckemu zariadeniu, či konkrétnemu lekárovi, ostáva priestor len pre formálny vzťah.