Strach z lekára (3.)

Pediatri a pediatrické sestry sa riadia pri kontakte s detskými pacientmi v zásade rovnakými pravidlami, ktoré platia pri starostlivosti o dospievajúcich a dospelých chorých, samozrejme sú modifikované vekom detí, keď na príklad vyšetrenie predškolákov môže prebiehať formou hry, pri ktorej dieťa náznakom vyšetruje lekárku a pod. Dieťa o úkonoch informujeme úplne zrozumiteľne a stručne vopred, počas prevádzania úkonu sme s ním v stálom verbálnom kontakte, časovo ho orientujeme („už to bude“), priebežne ho povzbudzujeme a chválime. Využívame aj vyššiu sugestibilitu detí („nemusíš sa báť“). S väčšími deťmi sa dá eventuálne dohodnúť signál, na ktorý lekár s úkonom prestane. Obavy sa totiž zmenšia, pokiaľ aj detský pacient situáciu aspoň čiastočne dostane pod kontrolu a nemusí sa báť, že prípadnú procedurálnu bolesť „nevydrží“. Pediatri sa už nestotožňujú s vetou, že „malé dieťa na bolesť zabudne a väčšie ju vydrží.“ Nepôsobenie bolesti, miernenie a odstraňovanie už vzniknutej bolesti sú prvými zásadami pri starostlivosti o detských (ale aj dospelých) pacientov a v možnostiach dnešnej medicíny sa tieto požiadavky uplatňujú v širokom rozsahu. Na záver potom prichádza pochvala, symbolický darček a krátky rozhovor so sprevádzajúcim rodičom. Je dôležité, aby stretnutie s lekárom vždy vyznelo priaznivo.

Pokiaľ je dieťa pacientom veľmi ťažko ošetriteľným, využíva lekár pomoc psychológov. Často sa ukáže, že dieťa reaguje zúfalstvom, desom a hrôzou na situáciu u lekára v rámci vzájomne neprimeranej silnej väzby medzi ním a rodičom, vlastne ide o separačnú reakciu. Vzácne niesu ani fóbie z injekcie, ktoré psychológ zmenší už počas niekoľkých sedení a uľahčí tak lekársku starostlivosť o dieťa. Podmienkou zmeny je však zvládnuť úzkostný postoj a prejavy rodičov (alebo iných blízkych osôb) voči dieťaťu, čo nebýva ľahké. Pokiaľ fóbie z injekcie pretrvávajú do dospelosti, môže to byť až život ohrozujúca komplikácia napríklad u pacienta -diabetika, ktorí si musí aplikovať inzulín v injekčnej podobe. Nielen mnohí dospelí, ale aj deti mávajú veľké obavy z pobytu v nemocnici, preto stručne spomenieme aj túto situáciu teda strach z pobytu v nemocnici.

Pobyt v nemocnici, pokiaľ nieje dieťa vážne a chronicky choré, kedy si na opakovaný pobyt v nemocnici zvykne, je to situácia mimoriadne a zaťažujúca už len preto, že dieťa prichádza do neznámeho prostredia, i keď v sprievode rodiča, ktorý býva v prípade mladšieho dieťaťa či dieťaťa úzkostného hospitalizovaný spoločne s ním. Strach z lekára, diagnostických a liečebných úkonov býva v nemocniciach znižovaný a odstraňovaný pomocou terapeutov(liečebných pedagógov) vykonávajúcich terapiu hrou- ktorí dieťa na úkony pripravujú formou hry a prípadne malých pacientov aj sprevádzajú na lekárske úkony. Rodičom sú zároveň modelom vhodného správania sa k dieťaťu. Môžeme dúfať, že miesta a funkcie terapeutov (nielen detských psychológov) budú postupne zriadené a obsadené vo všetkých detských lôžkových zariadeniach, pretože majú mimoriadny význam pre skvalitnenie a humanizáciu zdravotníckej starostlivosti vrátane zvýšenia kvality života detských pacientov.
Na záver môžeme stručne zhrnúť: strach z lekára sa dá mierniť a odstraňovať tým, že kontakt s lekárom (a pediatrickou sestrou) prebehne v priaznivej atmosfére vľúdneho správania s prihliadnutím k psychickej úrovni dieťaťa a samozrejme i k jeho zdravotnému stavu. Rodič, ktorého prítomnosť je u malých alebo aj starších úzkostnejších detí v ambulancii či počas pobytu v nemocnici vysoko žiaduca, pripraví dieťa na situáciu bez strašenia alebo naopak vytvárania ilúzií. Pochvala a odmena „za statočnosť“ nesmie chýbať, pretože je dôležitým „antifobikom.“

Z knižky: Úzkost a strach u dětí , vydavateľstvo PORTÁL