Strach z lekára (2.)

Prevenciu a zmierňovanie neprimeraného strachu z návštevy ordinácie lekára uskutočňujú rodičia v spolupráci s lekárom. Dieťa je potrebné v prípade akútneho stavu na návštevu pripraviť teda ho o tejto skutočnosti informovať veku a zdravotnému stavu adekvátnym a zároveň ukľudňujúcim spôsobom. Je nutné upozorniť, že vo vypätej situácii sa obavy a neistota dospelého ľahko prenesú na dieťa, preto je potrebné sebaovládanie rodiča.

Ak je zle, je rýchle privolanie či vyhľadanie lekára tou jedinou možnosťou, preto telefonické spojenie, adresy a ordinačné hodiny príslušných zdravotníckych zariadení musia byť vždy dostupné a umiestené na známom mieste, kedykoľvek okamžite k dispozícii. Prax ukazuje, že táto zdanlivá samozrejmosť nieje vôbec samozrejmosťou a prispieva k nervozite rodičov a úzkostnej atmosfére.

Kroky pri miernení a odstraňovaní strachu z lekára a ošetrenia sú nasledujúce:

1. Dieťaťu ukľudňujúcim a zásadne pravdivým spôsobom vysvetlíme dôvod návštevy lekára a predpokladaný spôsob priebehu kontaktu s lekárom. Dieťa spravidla pozná „svoju pani doktorku“ a môžeme sa tak oprieť o jeho predchádzajúce skúsenosti. Vysvetlenie podáme s prihliadnutím na vek – u predškolákov je možné použiť formu rozprávkového príbehu a pozitívneho pôsobenia na ich obrazotvornosť a detské pocity – „pani doktorka je dobrá“, dieťa je „už veľké,“ môžeme spomenúť aj „lekára zvieratiek“, sľúbime drobný darček, pretože vidina odmeny dieťa obvykle priaznivo naladí. U školákov počítame s ich rozumovou stránkou a vývinovou úrovňou, zaujímame sa o ich obavy, preberieme s nimi prípadnú predošlú negatívnu skúsenosť a tým im poskytneme reálne upokojenie, obavy rozptyľujeme „pravdivo“, je možné mierne apelovať na ich odvahu a pochopiteľne aj u nich priaznivo pôsobí prísľub drobného darčeka. Pri príprave dieťaťa nesmieme ich eventuálne obavy zľahčovať, zosmiešňovať a celú situáciu bagatelizovať, rovnako si musíme dať pozor, aby sme vlastné obavy a úzkosti na dieťa neprenášali, ako sa to často stáva u úzkostnejších rodičov, ktorí by za svoje deti aj „dýchali.“
   Najväčším „antifobikom“ je pre dieťa prítomnosť rodiča v ordinácii, čo by u detí do siedmeho až ôsmeho roku malo byť úplnou samozrejmosťou. U starších detí doporučujeme prítomnosť rodiča (alebo osoby veľmi blízkej) v ordinácii vtedy, ak je detský pacient úzkostnejší, alebo pokiaľ si to praje. To isté platí aj pri hospitalizácii s tým, že považujeme spoločnú hospitalizáciu rodiča aj so starším dieťaťom za nutnú vo všetkých prípadoch, keď je skutočne vážne choré. Rovnako pri celkovej anestézii, by pri jeho „zaspávaní“ a „prebúdzaní“ mal byť prítomný rodič alebo osoba veľmi blízka.
2. Po návšteve u lekára dieťa v každom prípade pochválime (i keď len za snahu „správať sa statočne“), odmeníme ho a celý priebeh návštevy s ním preberieme, prípadné kritické momenty vysvetlíme.
   V súčasnej dobe sa dá počítať s tým, že detské lekárky a lekári všetkých špecializácií zaujímajú k deťom vhodný psychologický postoj. To isté platí aj v prípade pediatrických sestier. Jednoducho to s nimi vedia a pracujú s časovou rezervou. Vedia, že musia byť pri kontakte s malými pacientmi (aj rodičmi) šetrní a trpezliví, kedy „pridať minúty“ znamená „ušetriť hodiny“, odhliadnuc od toho, že samotná úzkosť a strach sťažujú vyšetrenie a liečebnú starostlivosť a môžu pôsobiť patogénne. Mimoriadne šetrné zaobchádzanie si zaslúžia deti, ktorých ťažkosti sú sprevádzané bolesťou (napr. zápaly stredného ucha) alebo sú im robené úkony dosť nepríjemné (napr. odstraňovanie fimózy u chlapcov).

Z knižky: Úzkost a strach u dětí , vydavateľstvo PORTÁL