Ako byť partnermi – o lekároch a rodičoch

MARTINA TALPAŠOVÁ

Dve deti: staršia Katka – 4 a pol roka a mladšia „bojovníčka“ Rebeka, ktorá bude mať jeden a pol roka. Za tú krátku dobu svojho života bola už 10- krát hospitalizovaná, pričom sa nevyhla ani závažnej operácii. A pravdepodobne ju čaká ďalšia.

Martina, myslíš si, že by mali byť lekár a rodič partnermi? (Nie životný.) Prečo?

Určite by mali byť partnermi, lebo len vzájomnou pomocou a rešpektovaním názoru toho druhého možno dosiahnuť úspech, a tým je zdravie dieťatka. Ide tu práve o tú zodpovednosť, spoločnú zodpovednosť za to najcennejšie, čo máme. Rodič sa má a vlastne musí spoliehať na lekára a lekár zasa vychádza z informácií, ktoré mu poskytne rodič. Jeden bez druhého sa nemôžu posunúť ďalej.

Klasická medicína je známa tým, že rieši konkrétny problém a nie komplexne celého človeka. Ako to vnímaš ty osobne?

Vnímam to presne tak isto, ako hovoríš. Boli sme viackrát hospitalizovaní, mali sme viacero problémov, urologických, nefrologických, gynekologických, gastro…-ých, imunitných, kožných a iných a nikdy som nezažila, aby sa títo odborníci stretli všetci naraz a riešili náš prípad spoločne. Aj keď fungujú tzv. veľké vizity, tam je to nejaké zrýchlené a je to bez prítomnosti rodiča, ktorý by rád počul názor viacerých odborníkov naraz a popýtal sa na odborné veci. Tá veľká vizita sa v podstate deje na chodbe a s rodičom a detským pacientom sa prejednajú už len zdvorilostné otázky, minimum odborných informácií. Hoci ja som sa už potom po viacerých hospitalizáciách pýtala aj na tej veľkej vizite, čo ma zaujímalo, ale musela som nabrať dosť odvahy, aby som prehovorila pred takým veľkým „ansáblom“ a nezabudla, čo všetko sa chcem opýtať.

Keď si chceme zobrať hypotéku, považuje sa za normálne, obehať banky a zistiť, kto nám čo a za akých podmienok môže ponúknuť. Malo by to takto, podľa teba, fungovať aj v zdravotníctve?

Mohlo by to tak fungovať, ak sa chystáte na nejakú plánovanú operáciu, či zákrok. Pokiaľ ste akútny prípad, na výber nemáte, možete byť radi, že vás hospitalizujú v nedeľu večer.

Aká je tvoja najhoršia skúsenosť s našim zdravotníctvom, na ktorú asi nikdy nezabudneš?

Moju polročnú dcéru operovali. Tu by som asi mohla skončiť. Keby mi niekto pred rokom povedal, čo ma s Beky čaká, tak tomu neuverím. Ale musela som akceptovať ten fakt, že je to nevyhnutné. Našťastie som videla niekoľko iných detí a mamičiek po podobnej operácii, ktorí to zvládali, tak som si potom viac verila a dúfala, že to zvládneme aj my.

Operovali ju vo štvrtok, v piatok v priebehu dňa ju bola skontrolovať lekárka – operatérka, všetko bolo ok, v piatok pri večernej vizite ju jedným očkom skontroloval službukonajúci urológ a zdalo sa, že naozaj je všetko v poriadku. V sobotu ráno mala službu jedna z mála reálne kvalifikovaných sestričiek a tá si všimla, že cievka, ktorá vychádza z operačnej rany a má odvádzať tekutinu zvnútra von, je suchá a neodvádza NIČ. Nový službukonajúci urológ sa na to pozrel a s hrôzou zistil, že intubačná cievka, ktorá mala byť v  rane asi 8 dní, je preč! „Ako sa to mohlo stať???“ opýtal sa ma. Netuším… Nad malou stála non stop, bola priviazaná o postieľku, dávala som pozor, ako som len vedela…

V tej chvíli sa mi zrútil ak nie celý, tak skoro celý svet! Preplakala som celý deň a pripadala som si, ako tá najneschopnejšia matka na zemeguli. S odstupom času si myslím, že neschopná som nebola len ja, ale za takéto veci je zodpovedný personál, hlavne sestričky. Tie mi napríklad vôbec neporadili, ako sa mám správať, ako mám s tou hadičkou manipulovať, ako si ju tam lepšie zafixovať s leukoplastom a podobne. Až na tú jednu jedinú sestru, v sobotu ráno, ktorá si to všimla, až ked už bolo vlastne neskoro. Ostávalo nám len dúfať, že sa to všetko dobre zahojí a všetko bude fungovať, ako má.

Sestry sa spoliehajú na matky, že dajú pozor, ale my sme laici, nerozumieme tomu, je to vážna operácia, a preto by rodičia, matky mali byť vyškolení, ako majú zaobchádzať s dieťaťom napríklad po takomto vážom zákroku.

Naopak, najlepšia skúsenosť? A prečo?

Neviem povedať či napísať jednu konkrétnu skúsenosť, nemocnica je špecifické miesto… Ale vždy, keď sa na mňa niekto z personálu usmial, prihovoril sa, mala som lepšiu náladu a snáď aj viac energie. Predovšetkým, ak to bol náš izbový lekár, MUDr. Róbert Ostró, lebo jemu som dôverovala a na jeho dobré správy som vždy netrpezlivo čakala.

Dieťa v nemocnici. Môžeš zhrnúť tak tabuľkovo, že pozitíva a negatíva?

Pozitíva hospitalizácie v nemocnici?

Primárne asi žiadne, iba ak uveríš, že to je jediná možná cesta k uzdraveniu tvojho dieťaťa a lekári ťa svojim prístupom presvedčia, že je to nevyhnutné, a že potom už bude všetko ok. Potom je človek schopný prežiť to tam, lebo má nádej.

Sekundárne pozitíva: zistíš, kde sú pravé hodnoty, na čom v živote naozaj záleží, a už potom neriešiš „somariny“ v bežnom živote.  Stretneš úžasných ľudi, matky, ktoré sú ustarostené, ale zároveň statočné a usmiate, lebo ich také potrebujú ich deti, aby sa rýchlo uzdravili. A získaš priateľky na celý život. Ja určite také mám…a mám aj viac detí, ako len tie dve, ktoré teraz spinkajú u nás doma…

Negatíva?

Zistíš, aké je to naše zdravotníctvo na jednej strane úbohé, na druhej strane, ešte môžeme byť radi, že za tie peniaze od štátu to funguje na relatívne slušnej odbornej urovni… Ďalšie mínus, neskutočná ješitnosť našich slovenských lekárov a neochota akceptovať názor toho druhého lekára, kolegu, to je pre mňa niečo strašné a neakceptovateľné. Starší sa hrajú na bohov, neprijímajú názor mladších a mladí presadzujú najnovšie poznatky a závery z výskumov a snažia sa preskočiť tých starších, neberúc do úvahy ich skúsenosti a roky praxe. A hrozné je, ak ty ako pacient, či rodič si svedkom toho, ako lekári navzájom znevažujú názor toho druhého.

A tiež neskutočná nespolupráca odborníkov z viacerých oblastí a absencia komplexného pohľadu na pacienta z viacerých stránok, z viacerých lekárskych odborov…

Ďalšie negatívum, že vidíš svoje dieťa trpieť a nie je v tvojich silách na tom nič zmeniť, len byť pri ňom, mojkať ho, utešovať ho, bozkať ho, stískať ho, hojdať ho a cez slzy presviedčať jeho i seba, že všetko bude dobré, že už to skoro skončí a musíš dúfať, že sa odtiaľ dostanete čo najskôr domov. A že raz už bude dobre.

Môžu byť, podľa teba, lekár a rodič partnermi pri starostlivosti o choré dieťa? V čom by to partnerstvo spočívalo – tvoj osobný názor?

Môžu byť partnermi, ak sa navzájom rešpektujú, ak je lekár odborník, ak rodič vidí a cíti, že lekár robí všetko pre zdravie jeho dieťaťa. Ak je lekár ochotný všetko vysvetliť rodičovi, odpovedať na jeho otázky, byť mu k dispozícii, mať na neho čas, i úsmev (na chodbe oddelenia či v ambulancii). A rodič by mal byť slušný, trpezlivý (aj keď je to niekedy veľmi ťažké), diskrétny, a tiež trochu zbehlý v danej problematike ( ak mu to čas dovolil, aby si niečo o danej problematike naštudoval pred hospitalizáciou).

Namiesto záveru

Martina:

Myslím si, že treba začať o niektorých veciach hovoriť nahlas, vnímať veci okolo nás kriticky a reálne, vedieť sa postaviť za svoje deti a domáhať sa kvalitného a odborného prístupu aj zo strany zdravotníkov. Nerobiť veľkú vedu z maličkostí a z banálnych vecí, no na druhej strane byť informovaný, učiť sa, pýtať sa na odborné a závažné veci.

Lekári, sestry, pomocný personál, upratovačky, proste všetci v nemocnici by si mali určite uvedomiť, že pre každého rodiča byť v nemocnici s dieťaťom je jeden neskutočný stres, a taká vypätá, nedobrovoľná situácia, na akú sa nedá pripraviť a na akú sa nedá zvyknúť, ani keď ste tam po 10-ty krát….ako my s Beky.

Ďakujem za rozhovor.

(11 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...