Úvahy, názory, postrehy, otázky, odpovede… o tom ako by mali a mohli vyzerať vzťahy a komunikácia rodičov s lekármi a lekárov s rodičmi, keď je naše dieťa choré, keď s ním musíme k tomu lekárovi ísť. Skúsenosti aspoň nejaké má každý z nás. Niektorí sme spokojní, mnohí máme výhrady.
Dnes som si k rozhovoru pozvala detskú neurologičku Janu Priputnikovú.
Myslíš si, že by mali byť lekár a rodič partnermi? Prečo?
Samozrejme – bez partnerstva nie je možné naplno pochopiť súvislosti, spomaľuje sa proces diagnostiky a v neposlednom rade aj úspešnosť liečby je ovplyvnená vzájomnou dôverou a s tým spojeným „partnerstvom“ lekára a rodiča (v pediatrii je partnerom hlavne rodič ako zástupca, hlavne u malých detí).
Čo ťa vie ako lekára vytočiť na rodičovi?
- Ak sa snaží zavádzať vlastné poriadky a podmienky vyšetrenia.
- Ak sa nedrží kladených otázok a odbočuje často od témy.
- Ak sa snaží od začiatku správať umelo-familiárne a nenechá čas na „vytvorenie“istého vzťahu rodič-lekár spontánne.
- Ak sa snaží riešiť svoje rodinné problémy vťahovaním ich do anamnézy účelovoa tlačí lekára do problémov výchovných („pani doktorka, dohovorte mu, lebo mňavôbec neposlúcha, ignoruje ma …“).
- Ak nerešpektuje postup pri liečbe, svojvoľne upravuje liečbu, radí sa vážne rôznymi „liečiteľmi“ a potom žiada odo mňa realizáciu liečiteľových doporučení.
Ako vnímaš dnešných rodičov? Sú iní? V čom?
Myslím, že niekedy, hlavne mladší rodičia sú dosť nezrelí a sami sa správajú ako veľké deti. Obávajú sa aktívne výchovne pôsobiť na dieťa aj „proti prúdu“, lebo „dnes je taká doba“ a preto „sa to nedá“ realizovať. Sú sebavedomejší, orientovanejší, informovanejší (v pozit. slova zmysle), ale druhej strane im niekedy chýbajú základné pravidlá slušnosti (hlasné žuvanie pri vyšetrení, telefonovanie v ambulancii bez slovka „prepáčte“ a pod.).
Ako reaguješ, keď zistíš, že pacient resp. rodič malého pacienta bol konzultovať svoj problém s rovnakým odborníkom (s konkurenciou)?
Vysvetlím, že má na to právo, ale nemôže chodiť aj tu, aj tu – ak mi nedôveruje, radšej nech si vyberie toho druhého, lebo ak si potrebuje skontrolovať teraz, bude to robiť opakovane. Podobne to vysvetľujem aj v opačnom prípade, ak si chce niekto overiť správnosť diagnózy a liečby u mňa – dám im na výber, ale vyjadrujem nesúhlas s vyšetrovaním „len pre kontrolu správnosti iného lekára“ – nie je to veľmi kolegiálne…
Klasická medicína je známa tým, že rieši konkrétny problém a nie komplexne celého človeka. Ako to vnímaš ty osobne?
Ja sa snažím pozerať na vec komplexne (ak sa to dá a je na to čas) – napr. bolesť hlavy, kvôli ktorej rodič vyhľadá s dieťaťom detského neurológa, je veľmi často spôsobená nesprávnym denným režimom a životosprávou a rôznymi sekundárnymi faktormi, bez vyriešenia ktorých je liečba bolestí hlavy neúspešná. Okrem toho sa snažím využívať aj konziliárne vyšetrenia iných špecialistov a poskladať tak „mozaiku“ ochorenia.
Nejaká spomienka z detstva… na čo nikdy nezabudneš (o zdravotníctve, lekárovi)?
Popoludnia pracovných dní počas mojich školských čias, ktoré som najradšej trávila v mamkinej ambulancii (namiesto družiny) alebo na lekárskej izbe počas víkendov, kedy mamka slúžievala – nemocnica bola mojim „druhým domovom“…
Ako môžme byť podľa teba lepšími partnermi?
Na ambulancii rešpektovať „pravidlá hry“ vyjadrené v určitom prevádzkovom režime. Buďme k sebe úprimní a nehrajme sa na iných, než sme. Nezabúdajme na úsmev, slušnosť, zdvorilosť a niekedy aj na zdravý humor.
Ďakujem za rozhovor.
(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Chceli by dcéru, ale nedarí sa im. Majú 13 synov
NsP Skalica
Čo odovzávajú rodičia deťom, ak za nich robia takmer všetko ?
Ako často treba čistiť klímu v aute?
15 vecí: čo so sebou, keď ideme s deťmi k vode
Prestaňme robiť deťom navigáciu, nie sme ich GPS.
GrEeTiNgS, detskechoroby.rodinka.sk!
GrEeTiNgS, detskechoroby.rodinka.sk!
„Ak sa nedrží kladených otázok a odbočuje často od témy.
Pani doktorka, ved rodič nie je na súde,aby odbočoval od témy.“ Zdá sa mi to trochu ostré na adresu rodičov, ktorí k vám prídu určite vystrašení o zdravie svojich detí a určite chcú povedať všetky prejavy choroby, čo postrehli u svojho dieťaťa. Možno tieto prejavy ani nesúvisia s chorobou, ale oni nie sú odborníkmi-lekármi, aby to dokázali posúdiť.
„Ak sa snaží riešiť svoje rodinné problémy vťahovaním ich do anamnézy účelovo
a tlačí lekára do problémov výchovných („pani doktorka, dohovorte mu, lebo mňa
vôbec neposlúcha, ignoruje ma …“).“
Prepáčte pani doktorka, ale vy predsa určite viete, že dnešné deti, hlavne teenageri si nechcú dať poradiť od rodičov, čo má častokrát za následok aj neskoršie ochorenia. Takže ak vás rodič o takúto pomoc požiada, možno vás to obťažuje, ale ak si uvedomíte, že tým môžete zabrániť možno budúcej návšteve malého pacienta s už akútnou chorobou, tak by ste určite pomohla.
Ja by som zasa uvítala aby naši lekári sa opäť stali skutočne PANMI DOKTORMI, za ktorými človek môže prísť aj so psychyckým problémom, lebo práve tam začínajú aj ochorenia fyzické. Veď prevencia by mala začínať vo výchove ľudí, ako predchádzať chorobám, nie len očkovaním.
„Radiť sa rôznymi „liečiteľmi“ a potom žiadať odo mňa realizáciu liečiteľových doporučení.
Prečo nie? Môžete sa k tomu predsa vyjadriť. Veľa „liečiteľov“, ako ich nazývate, napr. zistí diagnozu ale dôkaz neposkytne. Tento je napr. možný len odberom krvi alebo iným vyšetrením, aby sa skutočne dokázalo že ide o diagnozu, ktorú určil. Podľa mňa sa tieto diagnozy veľakrát potvrdili. No to je už o inom.
Pani doktorka, prosím, skúste sa pozerať na rodičov menej kriticky, sú len vystrašení. No o slušnom správaní sa mladých rodičov u Vás, s vymi súhlasím, no to je len dôsledok zlej výchovy a možno to má ešte hlbšie korene. Je to ako začarovaný kruh. Treba k nim pristupovať s láskou a možno jemne sa pokúsiť ich správanie poopraviť.
Pravo konzultovat zdravotny stav dietata s akymkolvek odbornikom je predsa samozrejme. nijaky lekar nie je omnipotentny a nemoze obsiahnut uplne vsetko. poistvna hradi jedneho lekara, ak si rodic uhradi dalsieho, „hlavny“ lekar ma podakovat a zvazit aj dalsie nazory. uz to je chore ak sa lekar drzi len svojho nazoru a neponukne rodicom aj ostatne „metody“, uhly pohladu… ak ma dieta co i len soplik, kazdy lekar ma iny nazor na predpisovanie atb, na nutnost odsavania, na podavanie antihistaminik, na to ci spravi stery… co potom vaznejsie diagnozy? to je len o pyche, aby lekar negativne reagoval na to, ze sa radim s inym, a nebodaj mi dal na vyber!
Keby som mala cas a peniaze a moc a kontakty a hlavne viac casu, medializovala by som vsetky preslapy a pochybenia lekarov a tlacila by som do toho vsetkych nestastnych rodicov deticiek a dospelych pacientov, a som si ista, ze po case by sa zacali nasi lekari spravat inak, viac by sa bali, boli pod tlakom a pristupovali by zodpovednejsie aj k pacientom, ktori nedonesu dezert ci flasu. Musesli by na sebe tvrdo pracovat, aby k nim vobec nejaki pacienti prisli. lebo tu sa nebavime o chybe alebo omyle pri zle poskladanom nabytku ci nedotiahnutej srubke na aute, tu ide o ludske zivoty. vo svete si lekari davaju poriadny pozor na svoje liecebne postupy, prave kvoli mediam. Snad sa to zlepsi aj u nas.
V našej rodine máme skúsenosť s vážne chorým chlapčekom, ktorý dlho chodieval k jednej nemenovanej pani doktorke, ktorá po čase svojím liečebným postupom stratila dôveru rodičov a preto zašli k inému odborníkovy, ktorý mu nasadil úplne iný postup liečby po ktorom sa jeho stav veľmi zlepšil-takže ak by bolo moje dieťa vážnejšie choré bolo by mi jedno čo si kto myslí, aký jeho etický kódex, konzultovala by som aj milión odborníkov, pretože to čo človek číta a vidí v správach, aké chyby lekári robia……
Váš komentár
Chcem reagovat na p. Martinu: Nebranim sa konzultaciam inych lekarov a sama to vyuzivam, ako som to uviedla v rozhovore. V pripade potreby, nejasnosti a dalsieho komplexnejsieho vysetrovania ja osobne vyuzivam konzultacie s kolegami na klinickych pracoviskach, kde maju viac skusenosti a aj viac diagnostickych moznosti a doporucujem rodicom aj vysetrenie ci hospitalizaciu na klinickom pracovisku (v tom mi, dufam, rodicia mojich pacientov mozu dat za pravdu). Som vsak proti konzultaciam „za chrbtom“ lekara, kedy rodicia navstevuju svojho lekara nadalej bez toho, aby mu spomenuli, ze boli niekde na konzultacii. V mojej praxi mi vacsinou rodicia o tom povedia, ze mali moznost konzultacie a tak ju vyuzili a zatial sa, chvalabohu, nestalo, aby sa stanovisko daneho lekara lisilo od mojho. Stale to aj prizvukujem v ambulancii, ze kazdy rodic vyuziva vsetky moznosti, ale nech o tom vieme navzajom, lebo ak mame pred sebou tajnosti, to uz nie je o dovere. Sama nabadam rodicov, nech sa ma pytaju, v com maju nejasnosti, ci pochybnosti, ale nemam rada neuprimnost a tak trochu az „farizejstvo“ rodicov, ktori sa tvaria, akoby nemali ziadne pochybnosti o mojich postupoch a zatial za mojim chrbtom si „overuju“ moj postup. Skutocni partneri sa nemusia v ambulancii bat ani otvorenosti a ja sa jej zatial nebojim. To som mala na mysli v danom prispevku.
A ta uvadzana tzv. slovenska „kolegialita“ mi tiez nie je blizka. Zdravu kolegialitu vsak podporujem a nebudem sa tvarit „dolezito odborne“ pred rodicom na ukor kolegu , aj ked mu v podstate hovorim to iste, len inaksim sposobom (a to priznavam, ze existuje). Tak to len na doplnenie.
Neviem,ci to spravne poslem a nebudem sa s komentarom opakovat, s PC sme niekedy v opozicii 🙂
Neviem, preco sa pani doktroka tak velmi brani konzultaciam ci overovaniu si spravnej diagnozy u inych odbornikov zo strany nas rodicov. Neviem sa zbavit pocitu, ze je to problem nasich slovenkych lekarov. Je prirodzene,ze ked si idem kupit nove auto ci chcem uver z banky,obeham si viacero odbornikov,a viacero predajcov,zozbieram potrebne informacie a az tak urobim rozhodnutie a nasledne kroky.Preco je to take nepochopitelne a nenormalne,ked ide o ZDRAVIE a ZIVOT deti ci nas dospelych,ze chcem pocut nazor viacerych odbornikov? Ja sama som kozultovala aj ineho specialistu urologa,a nie jedneho,ak islo o moju dceru a bola som ochotna zaplatit cash(500 sk za asi 10 minut) ale ziskala som cenne, nestranne,nove odborne informacie o dalsom liecebnom postupe pre dcerku. Preco by to nemohlo takto fungovat? Ak je lekar odbonik,specialista,nemal by mat problem stat si za svojim odbornym lekarskym nazorom a nemal by mat problem byt konfrontovany. Druha vec vsak je,ze 100 lekarov rovna sa 100 nazorov na ten isty problem,a to mi urcite potvrdi nejedna mamicka,ktora riesila nie sopliky,ani anginu,ale zavaznejsie zdravotne problemy,zakroky,ci dokonca operacie. A vyledkom bohuzial je,ze rodic,laik sa musi rozhodnut,komu vlastne uveri,komu nakoniec bude doverovat,a koho odborny nazor sa mu bude zdat najodbornejsi…pani doktorka Priputnikova sa vyjadrila, ze to nie je velmi kolegialne, vyjadrovat sa k diagnoze ineho lekara.Pytam sa, preco nasim (slovenskym) lekarom tak velmi zalezi na kolegialnych vztahoch??? ved aj tak si kazdy hrabe na svojom piesocku. Nemal by byt prvorady zaujem o zdravie pacienta a jeho co najlepsie diagnostikovanie a liecbu??? aj za cenu toho,ze zdvihnem telefon,a spytam sa kolegu lekara,pocuj, co ty na to hovoris, alebo poslem ti pani XY,pozri sa na nu. Ale toho sa asi nikdy nedozijeme…Lebo priznat si vlastne limity, alebo poziadat o pomoc ci radu ineho lekara sa u nasich lekarov povazuje za slabosske a to si lekari (niektori pomaly bohurovni) nemozu dovolit.
Váš komentár
Len chcem reagovatat na p. Martinu: Ja sa nebranim konzultaciam ako takym a sama sa to snazim robit presne tak, ako to p. Martina napisala v komentari – dvihnem telefon a v pripade nejasnej a komplikovanej diagnozy dieta konzultujem u mojich kolegov na klinickych pracoviskach, ev. objednavam ich na hospitalizaciu za ucelom komplexneho presetrenia na klinike, nakolko niektore veci sa na beznej ambulancii ani doriesit nedaju. (v tom mi, dufam, rodicia mojich pacientov daju za pravdu) Branim sa konzultaciam „za chrbtom lekara“, ku ktoremu potom rodicia dalej chodia bez toho, aby mu otvorene povedali, ze boli aj na inom pracovisku. Ako som uviedla v texte, rodic ma na to pravo a ja o tom aj informujem rodicov a ak aj su konzultovani mimo mna, vacsinou mi to hovoria a nemam s tym problem, pretoze zatial sa mi, chvalabohu nestalo, aby sa nazory na diagnozu ci postup nezhodovali. Este raz pripominam, som za otvorenost medzi rodicmi a lekarom a uvadzana „kolegialita“ v tom ironickom podtone mi nie je blizka. Pacient ma byt na prvom mieste – v tom sa zhodneme asi vsetci.