Ako byť partnermi 3. – o lekároch a rodičoch

Pokračujeme v našej sérii rozhovorov s lekármi a s rodičmi na tému veľmi citlivú: úskalia partnerstva a vzájomnej spolupráce, keď je pacientom dieťa – naše dieťa.

Možno máte aj vy onú smutnú skúsenosť, kedy ste sa vďaka zdravotným problémom alebo len preto, že ste sa v blízkej budúcnosti mali stať matkou, stali PACIENTOM – pasívnym nerovnocenným objektom záujmu… Samozrejme, očakávalo sa od vás prijatie navrhovaných liečebných postupov. Dieťa sa stáva takýmto pasívnym objektom záujmu odborníkov oveľa samozrejmejšie už len preto, že je dieťa.

Rozhodovanie o dieťati býva v rukách profesionálov a od rodičov dieťaťa je očakávaný súhlas. Rodičia majú väčšinou iba dve možnosti – rozhodnutie prijať alebo odmietnuť, spoločné hľadanie ďalších možností a alternatív chýba. Nieje čas? Energia? Motivácia? Mám zato, že klasický model spolupráce rodičov a lekárov, prirodzenú úlohu rodičov redukuje a potláča.

Odstup, niekedy až nadradenosť zo strany profesionálov vyvoláva u rodičov predstavy, že nemožno s takým expertom laicky diskutovať, niečo navrhovať, vyjadrovať svoje potreby i potreby dieťaťa. V súčasnosti si však stále viac rodičov a odborníkov uvedomuje, že tento spôsob komunikácie nie je najšťastnejší a snažia sa skutočne navzájom spolupracovať.

Dnes som si pozvala VEĽKÚ MAMU – nie ani tak svojim vzrastom…

Monika Biganičová

mama štyroch vlastných detí a dvoch v pestúnskej starostlivosti. Sveta skúsená – niekoľko rokov trávila s rodinou v zahraničí. Učiteľka – angličtina, nemčina, slovenčina. Ale necháme už životopis životopisom a pustíme sa do rozhovoru.

Keď si chceme dať poistiť auto, či iný majetok, považuje sa za normálne, ísť najprv do viacerých poisťovní zistiť, čo nám kto môže ponúknuť a za akých podmienok. Prečo to, podľa teba, v zdravotníctve takto nefunguje?

Väčšina z nás „niekomu“ patrí a sme takí, že si skôr pofrfleme, než aby sme prežili takú hambu a vypýtali si od lekára kartu a prešli k inému.

Urobila si to niekedy?

Áno, urobila a prežila. Dalo sa. Odporúčam aj ostatným.

Čo je pre teba najdôležitejšie na lekárovi a jeho prístupe?

Odborná spôsobilosť skombinovaná s citlivým a otvoreným prístupom k rodičom a kamarádskym prístupom k dieťaťu.

Prešla si kus sveta. Ako by si vyjadrila rozdiel v prístupe slovenského zdravotníka a toho „iného“? Je vôbec nejaký?

Podľa mňa, bývajú naši lekári často ješitní. Určia diagnózu, o ktorej sa väčšinou nedebatuje, predpíšu lieky a oznámia dátum kontroly. Väčšinou o svojom rozhodnutí nepochybujú (aspoň navonok). V Argentíne nám ochorela 2-týždňová dcéra – dostala meningokokový zápal. Prišli sme s ňou do štátnej nemocnice na pohotovosť (žiadny protekčný pacient), príjmajúca lekárka, ktorá ju hneď hospitalizovala, okamžite zalarmovala detského traumatológa, mikrobiológa, rádiológa… Tí ju dennodenne sledovali a RADILI sa navzájom o ďalšom postupe liečby, o ktorom som bola dopodrobna informovaná aj ja.

Aké sú tvoje najhoršie skúsenosti s našim zdravotníctvom, na ktoré asi tak skoro nezabudneš?

Gynekológ na vizite po pôrode: „Gate dole!“ Dodnes nechápem, prečo som sa neohradila a niečo „milé“ mu nepovedala.

Pri tejto otázke ma tiež napadol pocit bezmocnosti, súvisiaci s liečebným pobytom môjho syna – astmatika v Dolnom Smokovci. Oceňujem ich liečebné metódy a bohaté terapeutické skúsenosti s malými pacientami, ale pripadalo mi to, ako keby bolo moje dieťa v nápravno-výchovnom ústave. Akonáhle sa za ním zavreli dvere liečebne, patril im, rozhodovali o ňom bez môjho vedomia. Mala som pocit, že nie som informovaná o ničom, dokonca ani o tom, že môj syn ochorel a berie antibiotiká. Napokon sme to s manželom nevydržali a zobrali ho odtiaľ na reverz. Bolo to už niekoľko rokov dozadu, časy sa menia, tak snáď aj do Tatier zafúkal svieži vietor.

Naopak, aká je tvoja najlepšia skúsenosť? A prečo?

Možno práve tá argentínska skúsenosť so štátnou detskou nemocnicou. Zdôrazňujem štátnou, lebo v súkromných človek za svoje peniaze takýto prístup očakáva, ale do štátnej chodia tí „obyčajní ľudia“ (tam navyše nefunguje systém poistenia ako u nás). Akékoľvek vyšetrenia, injekcie, infúzie – všetko mi oznámili, zrozumiteľne vysvetlili, zdôvodnili.

Môžu byť lekár a rodič partnermi? V čom by, z tvojho pohľadu matky, takéto partnerstvo malo spočívať?

Určite áno. Ak rodič nie je hysterik a lekár nie je len odborník, ale zároveň aj psychológ, poprípade pedagóg (aby vedel vysvetliť tým menej chápajúcim), ale hlavne vnímavý človek.

Ďakujem za rozhovor.