Smútok a trúchlenie dieťaťa

Vyrovnať sa so stratou niekoho blízkeho je pre deti v dnešnej dobe náročnejšie, než pred časom, kým rodiny žili v rodinných spoločenstvách.

Pre deti je náročné vylúčenie z diania v rodine

Odborníci hovoria, že umieranie a smrť samy o sebe nie sú pre deti tak náročné, ako sú pre ne ohrozujúce pocity izolácie a vylúčenia z rodinného diania potom, ako niekto zomrel. Deti sa učia od dospelých, ako treba so smrťou zaobchádzať, ako sa s úmrtím blízkeho vyrovnať.

Veľa ľudí sa nás psychológov pýta, či a kedy dieťaťu oznámiť, že zomrela blízka osoba, či deti brať na pohreb a podobne. Odpoveď nie je vždy jednoduchá, no to, čo treba mať na pamäti, je fakt, že deti vnímajú všetko, čo sa okolo nich deje.

Ak ho z tohto diania rodina chce vylúčiť, aby „nemalo traumu“, aby nebolo smutné, dieťa okrem svojho vlastného smútku prežíva ešte aj bolestnú emočnú vzdialenosť od rodičov či súrodencov, ktorí svoje pocity možno skrývajú.

Dieťa sa tak učí vnímať smrť ako niečo neprirodzené a zlé a trúchlenie ako niečo, čo treba potlačiť. Trúchlenie je však pre deti nesmierne cenné, potrebujú svoje emócie „zverejniť“ a nie ich potláčať. V čase, keď dieťa trúchli, potrebuje viac uisťovania a útechy.

Ako sa u detí vyvíja koncept smrti

Deti o smrti premýšľajú, aj keď sa ich v danej chvíli priamo netýka, niekde, hoci v rozprávke sa s ňou stretnú.

Ako sa vyvíja koncept smrti u detí, skúmali odborníci už pred vyše 90 rokmi. Mnoho štúdií potvrdilo, že tento vývin je závislý od veku dieťaťa. Ako jednotlivé zložky konceptu smrti boli identifikované tieto: nevratnosť, nefunkčnosť, univerzalita, príčinnosť a pokračovanie života mimo telo.

Deti do 5 rokov

Berú smrť ako dočasný a vratný stav, prirovnávajú ju ku spánku alebo k výletu. Spájajú si smrť s konkrétnymi prejavmi – napr. zatvorené oči, odchod preč. Tieto deti si myslia, že mŕtvi môžu ožiť za pomoci lekára, či kúzla. V ich predstavách sa mŕtvi nehýbu, ale cítia, myslia a vidia. Preto často kladú otázky typu, kde sa mŕtvy nachádza, ako sa tam má, čo tam je …

Hoci sú takého otázky pre pozostalých nepríjemné, dieťa na ne potrebuje dostať odpovede. Deti v tomto veku si myslia, že smrti sa dá vyhnúť a že ich sa netýka.

Deti vo veku 5 -9 rokov

Tieto deti už vedia, že smrť je konečná a nevratná udalosť, sú ale presvedčené, že konkrétne oni by sa jej mohli vyhnúť, ak budú dosť šikovné, múdre, rýchle … Smrť vzťahujú zväčša na starých ľudí.

Často sa objavuje personifikácia smrti, dostáva rozmery, tvar … Najčastejšie si ju deti predstavujú ako kostlivca, ducha, či klauna. Dieťa postupne porozumie univerzalite a nevratnosti smrti.

Deti nad 9 rokov

Tieto deti si prepoja jednotlivé zložky konceptu smrti. Proces trúchlenia u nich prebieha tak isto, ako u dospelých. U starších detí, adolescentov, sa často objavujú otázky na život „po smrti“. Hľadanie odpovede na ne sa stáva súčasťou budovania ich identity.

Smútok a trúchlenie

Oboje je prirodzenou reakciou na stratu. Podobne ako u dospelých, aj u detí je smrť blízkej osoby veľmi záťažová situácia, ktorá sa prejaví ako na tele, tak na duši. Trúchlenie je proces, ktorého prejavy môžu mať rôznu intenzitu.

V minulosti existovalo veľa rituálov, ktoré trúchlenie uľahčovali. Ľudia zomierali hlavne doma, deti boli prítomné a boli súčasťou trúchliaceho spoločenstva. Pohreb bol akousi rodinnou slávnosťou, všetko malo svoj poriadok a ustálenú formu, ktorú sa deti učili od malička (ako sa narába s telom zomrelého, je doma až do pohrebu, v jednej miestnosti, kde sa ostatní prichádzajú modliť … apod.).

Dnes je umieranie a smrť často odosobnená. Pozostalým sa často vyhýbame, nevieme, ako s nimi hovoriť, o to viac, ak sú to deti. Pre deti je potom náročnejšie sa so smrťou vyrovnať.

Na toto dajte pozor, ak hovoríte s deťmi o smrti blízkeho človeka.

Trúchlenie detí

Podľa slov MUDr. Ivany Dudovej, Ph.D. (detská psychiatrická klinika Motol), akútne trúchlenie môžeme sledovať už u detí okolo prvého roka života, kedy už zjavne reagujú na odlúčenie. V období batoľaťa môže dieťatko reagovať na stratu blízkeho skôr neverbálne, nepokojom, hľadaním …

Predškolské deti sú v čase trúchlenia neisté a zraniteľné. Smútok pociťujú zväčša v konkrétnych okamihoch, potom sa vracajú k svojim hrám (preto rodičia či príbuzní myslia, že dieťa stratu blízkeho ani nevníma, veď sa pekne hrá. OMYL!)

Deti v školskom veku majú obvykle potrebu zdieľať svoje pocity, potrebujú sa veľa uisťovať, že neostali sami. Náročné je to aj u dospievajúcich, kedy sa v nich mieša pocit zraniteľnosti dieťaťa, so zodpovednosťou dospelého. Objavuje sa hnev, zmätok, pocity viny (keby som tú mam viac poslúchal, nezomrela by …). Veľmi búrlivo môžu reagovať na stratu vrstovníka.