Mutizmus patrí k neurotickým poruchám reči (môže sa objaviť aj pri psychotických problémoch). Ide o narušenie komunikačnej schopnosti, pri ktorom dochádza k strate artikulovanej reči. Mutizmus vo všeobecnosti znamená neprítomnosť alebo stratu rečových prejavov, ktorá nie je podmienená organickým poškodením centrálneho nervového systému.

Elektívny mutizmus je prechodným stavom, kedy dieťa nerozpráva a neodpovedá na otázky, ale môže reagovať pohybom alebo gestom. Je to zvláštny problém verbálneho správania, v ktorom je úplne vyvinutá reč prejavovaná v prítomnosti určitých osôb a potláčaná v prítomnosti iných. Narušenie komunikačnej schopnosti býva podmienené psychogénne, obvykle vzniká na podklade silného psychického traumy (šok, stres, vyčerpanie ad.)

Deťom, u ktorých sa objaví problém s mutizmom, sa venujú rôzni odborníci. Ide takpovediac o problém na hranici odborov, preto sa na jeho riešení môžu podieľať detský psychológ, psychiater, logopéd a aj foniater. V Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH 10, 1992) je elektívny mutizmus, zaradený do kapitoly F94 - Poruchy sociálnych vzťahov so vznikom v detstve a adolescencii. Elektívny mutizmus postihuje približne 0,1 percent detskej populácie, trpia ním o niečo častejšie dievčatá ako chlapci, ale rozdiel nie je významný.

Prečo a kedy sa môže mutizmus objaviť?

Odborníci hovoria, že mutizmus pozorujú u detí, ktorých nervová sústava zrelosťou nezodpovedá ich biologickému veku, u detí s prejavmi ADHD a tiež u detí, ktoré zažívajú dlhodobý stres alebo prežili nejakú traumatickú skúsenosť.

Pri pátraní po príčinách mutizmu sa takmer vždy dospeje k viacerých okolnostiam či vplyvom, ktoré boli spúšťacím mechanizmom. Kutálková hovorí, že čím je dieťa celkovo labilnejšie, tým miernejšia trauma stačí na to, aby vyvolala silnú stresovú reakciu organizmu, ktorá zablokuje rečové funkcie.

Erika Tichá z katedry Špeciálnej pedagogiky UK uvádza, že v súvislosti s vymedzením možných príčin elektívneho mutizmu sa do popredia často dostávajú rodinné faktory úzko súvisiace s rodinnou atmosférou, komunikačnými stratégiami používanými rodičmi, ako aj celkovým výchovným štýlom. Vo svojej výskumnej práci hovorí, že pre rodiny s elektívne mutistickým dieťaťom je mnohokrát typický hyperprotektívny výchovný štýl, spojený so strachom z odlúčenia sa od matky. Matky sú zvyčajne vnímané ako príliš ochraňujúce alebo dominantné. Naopak, otcovia sú popisovaní ako pasívni, ľahostajní a neprívetiví. Rodiny sú často sociálne izolované. Jeden alebo obidvaja rodičia sú hanbliví, zdržanliví a tak ponúkajú dieťaťu v mlčaní príklad.

Problém s mutizmom sa u dieťaťa spravidla objaví prvýkrát pri vstupe do škôlky. Samozrejme môže sa objaviť aj neskôr, napr. pri nástupe do školy alebo v puberte. Pokiaľ si rodičia alebo pedagógovia všimnú u dieťatka, že v istých situáciách alebo s istými ľuďmi prestalo komunikovať (alebo ani nezačalo), mali by tejto situácií už v predškolskom veku venovať pozornosť. Môže sa pochopiteľne jednať o prejavy hanblivosti, ktoré opadnú po istom čase (dieťa sa adaptuje na kolektív ..). No v prípade opakujúcich sa mutistických prejavov je vhodné obrátiť sa na odborníkov.

Problém mutistického dieťaťa v škole je často závažnejšie než v škôlke. Deti trpia nedostatkom sebavedomia, môžu mať problém prejaviť sa (odpovedať pred triedou). Preto je dôležité, aby sa ich problém riešil včas a problémy sa nenabaľovali.  

Problémy detí s mutizmom

Výskumná práca Mgr. Tichej priniesla aj akýsi sumár problémov, ktoré sa u mutistického dieťaťa môžu objavovať. Nižšie uvedené typy problémov môžu byť vodítkom pre rodičov či pedagógov v popisovaní reálneho problému dieťaťa – je vhodné sledovať, či dieťa okrem toho, že „nehovorí“, má ešte aj nejaký iný prejav možného problému.

• Emocionálne problémy: neschopnosť prejaviť príjemné emócie, tendencia byť vážny; manifestácia úzkosti – hryzenie do pier, nehybný postoj, schúlený a nehybný sed, sklonená hlava; odmietanie jedla mimo domova; somatizáci – bolesti brucha, bolesti hlavy, časté choroby, ohrýzanie nechtov, pomočovanie; emócie strachu a neistoty – strach z nových aktivít.
• Nenáležité prejavy pri hre:  agresívno-deštruktívne reagovanie v hre; fyzické ubližovanie hrovému partnerovi, odhadzovanie hračiek; extrémne reakcie  na vlastný neúspech v hre.
• Problémy v sociálnej komunikácii a interakcii: ignorovanie snahy o nadviazanie kontaktu v hre – ignorovanie otázok a pokusov hrového partnera zapojiť dieťa do aktivít; málo kamarátov; obavy prehovoriť pred autoritou, pred skupinou ...; negativizmus, provokačné správanie.
• Ťažkosti v sebapresadzovaní a okrajová pozícia v hre: nedostatočnosť v sebaobsluhe a potreba pomoci – nesamostatnosť dieťaťa; nedostatok spontánnosti v reagovaní a tendencia napodobňovať hrového partnera; nerozhodnosť v hre a vo voľbe toho, s čím sa bude hrať, váhanie, čo urobiť;  nedotýkanie sa hrového materiálu (hlina, plastelína); prehnaná opatrnosť v pohybových prejavoch;