V súčasnosti sa v odbore špeciálna a liečebná pedagogika stretávame s pojmom autizmus veľmi veľa. Rovnako ako detský autizmus do kategórie pervazívnych vývinových porúch zaraďujeme aj iné poruchy, medzi nimi aj

Aspergerov syndróm.

V jednej zo svojich zvláštných náhod, aké veda vie priniesť, autizmus (stav - porucha, ktorá negatívne ovplyvňuje spôsob, akým dieťa alebo dospelý komunikuje a nadväzuje vzťahy s inými ľuďmi ) bol ako pojem zavedený takmer súčasne na dvoch rôznych svetadieloch.

V r. 1943 detský psychiater Leo Kanner publikoval monografiu, kde sa zaoberal zvláštnymi spôsobmi správania, ktoré pozoroval u 11 detí v John Hopkinsovej nemocnici v Baltimore. Iba o rok neskôr, viedeňský pediater Hans Asperger, ktorý nikdy nevidel Kannerovu prácu, publikoval článok, ktorý popisoval 4 deti, ktoré zdieľali veľa spoločných trápení.

Obaja, Kanner aj Asperger, dali nimi pozorovaným vzorkám správania svojich detí rovnaké meno: autism - z gréckeho slova autos, sám - pretože deti, ktoré boli v ich starostlivosti, sa uťahovali, tak sa zdalo, do svojho vlastného nepreniknuteľného sveta, za akúsi železnú oponu. V názve síce bola úplná - aj keď čisto náhodná - zhoda, ale Kanner pracoval s deťmi, ktoré boli viac menej retardované, zatiaľ čo Aspergerove deti mali intelekt neporušený, ba vyšší ako priemer.

Aby sa tieto dve entity rozlíšili, zaviedol sa pojem vysokofunkčný /HF/ autizmus /autistický syndróm/ pre zvláštny typ správania niektorých detí s nepoškodenou a vyššou inteligenciou /IQ nad 70/. Pre deti s poškodenou inteligenciou zostal pojem autizmus, /klasický, niekedy tiež kannerovský/.

Kanner neskôr položil základy detskej psychiatrie v USA, zatiaľ čo Aspergerova klinika bola zbombardovaná spojeneckými bombami. Počas nasledujúcich 40 rokov sa Kanner stal známym autorom učebníc v tejto oblasti, pričom zaviedol a klasifikoval autizmus ako podskupinu detskej schizofrénie. Asperger bol viac-menej ignorovaný mimo nemecky hovoriacu oblasť a zomrel v r. 1980. Jeho pôvodný článok bol preložený do angličtiny až v r. 1991.

Pojem Aspergerov Syndróm /AS/

neexistoval až do r.1981, kedy ho zaviedla britská psychologička Lorna Wing, nakoľko označenie autistická psychopatia vyznieva príliš negatívne.

Vychádzala z Aspergerovej intuície, že dokonca niektoré vysoko inteligentné deti by mohli byť tiež autistické. Popísala autizmus ako "kontinuum, ktoré je v rozsahu od veľmi ťažko fyzicky a duševne retardovaných osôb... až po veľmi schopné, vysoko inteligentné, ale čudácke osoby so spoločenskými problémami ako ich jediným nedostatkom."

Tento poznatok začal byť akceptovaný lekárskymi kapacitami iba v poslednom desaťročí. Ukázalo sa, že prejavy autistického správania, čo do závažnosti, sú široké a preto sa nakoniec zaviedol termín spektrum autistických porúch /ťažký, mierne autistický, vysokofunkčný autista, AS/. Ako veľa iných rozdielností vo svete detských vývinových porúch, deliaca čiara medzi klasickým autizmom a AS je veľmi hmlistá, posúva sa podľa toho, ako je skúsený diagnostik..

Autizmus bol zaradený do Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch Americkej Psychiatrickej Asociácie iba v r. 1980 a Aspergerov syndróm ako zvláštna, samostatná kategória, bol zaradený až do jej štvrtého vydania v r. 1994. Jeho taxonómia je obtiažna, lebo iba málo ľudí, ak vôbec nejakí, prejavuju všetky druhy správania, ktoré sú uvedené v DSM - IV.

Hoci AS poškodzuje neporovnateľne menej ako ťažká forma autizmu z opačného konca spektra, deti ktoré majú AS trpia ťažkosťami v tých istých oblastiach ako deti s klasickým autizmom:

• v spoločenských interakciách /vo vytváraní si vzťahu k iným osobám a vo formovaní spoločenských vzťahov/,
• pohybovom nadaní,
• spracovaní senzorických podnetov,
• tendenciou smerom k rutinnému, opakujúcemu sa správaniu.

Ich ťažkosti sú však menej zrejmé na prvý pohľad a dospelí takéto deti považujú za malých mudrcov (sám Asperger volal svojich malých pacientov "malí profesori"- z dnešného pohľadu a stavu vedomostí išlo a angažované aspergerovské typy). O to ťažšie sa však AS diagnostikuje. Veľmi výstižne sa tiež niekedy označuje ako

sociálna dyslexia.

Tak ako dyslektické dieťa bojuje s preňho cudzím a nepochopiteľným svetom písmen, tak AS dieťa pociťuje a vidí seba stratené pri čítaní spleti spoločenských vzťahov, väzieb, pravidiel, pomerov. Dieťa je potom nevyhnutne v tejto spleti opustené a bezmocné, ak sa mu nedostane pomoci a podpory zo strany dospelých, ak sa v tomto období premešká diagnostika a pomoc, následky na vývin osobnosti môžu byť ťažko napraviteľné.

Ľudia s Aspergerovým syndrómom vnímajú svet veľmi zvláštnym, odlišným spôsobom. Ostatní ľudia sa im zdajú mätúci: „Prečo nehovoria presne to, na čo myslia? Prečo hovoria toľko vecí, ktoré nemyslia vážne? Prečo sú pre nich nudné reči ľudí s Aspergerovým syndrómom? Prečo im záleží na sociálnej hierarchii – prečo sa nesprávajú rovnako ku každému? Prečo majú tak strašne komplikované emocionálne vzťahy? A napokon: Prečo sú ľudia bez Aspergerovho syndrómu takí nelogickí?“

V súčasnosti sa pre diagnózu Aspergerovho syndrómu používa viacero diagnostických nástrojov (DSM IV, ICD 10, MKCH 10). Všetky charakterizujú Aspergerov syndróm poškodením v triáde ako pri autizme.

Kľúčové znaky Aspergerovho Syndrómu.

Žiadna osoba nemá všetky znaky /uvedené nižšie /, ale veľká väčšina ľudí s AS má problémy v nasledujúcich troch oblastiach /tzv. triáde/:

1. Ťažkosti v spoločenských vzťahoch.

Veľa ľudí s AS sa veľmi snaží byť spoločenskými a nemajú nič proti ľudskému kontaktu. Avšak napriek tomu majú ťažkosti:

• rozumieť správaniu ľudí, neverbálnym signálom /gestám, včítane výrazov tváre a reči tela /, a zvyklostiam.
• so zaradením sa do spoločnosti a vytváraním vzájomných vzťahov s inými.

Zvyčajne majú nefunkčné vzťahy s rovesníkmi, čo vedie k tomu, že v detstve a mladosti inklinujú k dospelým a v dospelosti sa lepšie cítia v spoločnosti malých detí. Väčšinou nemajú spoločenskú motiváciu, nakoľko sa v spoločnosti necítia príjemne. Nemávajú veľa priateľov, a preto volia radšej utiahnutý až pasívny spôsob života. Dobrovoľne sa spoločensky izolujú, aj keď tým trpia. Chceli by byť iní, ale sa im to nedarí. Majú nepríjemné pocity v skupine ľudí v istých situáciách,ako napr. ísť s partiou do kina. Sú úplní introverti.

Takýto pasívny, spoločnosti sa vyhýbajúci aspergerovský typ sa relatívne ľahšie diagnostikuje, ako tzv. aktívny, angažovaný aspergerovský typ /extroverti/. Tento sa síce neutiahne, práve naopak, chce medzi rovesníkmi "šéfovať", trpí ale absolútnym nedostatkom zmyslu pre spoločenský takt. Je prehnane ctižiadostivý, neschopný vycítiť a čítať sociálne kontexty, vyžaduje príliš veľa od vrstovníkov a je necitlivý k ich želaniam a pocitom. Táto rigidita nakoniec vedie k ich odmietnutiu /výsmechu/ zo strany vrstovníkov, takže dôsledok je ich nedobrovoľná izolácia, následne frustrácia a rôzne jej prejavy / agresivita, výbuchy hnevu a pod./.

V dnešnej dobe často jediným spoločníkom takýchto detí /platí pre oba typy/ zostáva počítač. Hromozvodom frustrácií v procese ich spoločenského dozrievania sa stávajú rodičia, ktorých považujú / spočiatku vzhľadom na ich nezrelosť a obmedzený rozhľad, neskôr, čo môže pretrvať až do dospelosti, z nejakej "pomsty"/ za jediný zdroj ich nešťastia.

2. Ťažkosti v komunikácii.

Ľudia s AS síce môžu hovoriť pekne plynulo, ale zato si zvyčajne priveľmi nevšímajú reakcie svojich poslucháčov, môžu hovoriť stále a stále bez ohľadu na to, či ich poslucháči majú záujem o vec alebo nie, alebo môžu byť necitliví k cíteniu a pocitom iných. Ich problém spočíva v spoločenských aspektoch komunikácie. Napr.:

• nemusia si uvedomovať, čo je spoločensky vhodné a môžu mať problém pri voľbe témy konverzácie,
• neschopnosť si len tak nezáväzne trochu /dokopy o ničom/ povyprávať alebo poklebetiť,
• problém porozumieť dvojzmyselným výrazom, napr. neuvedomenie si, ak si ich ľudia doberajú. Napriek tomu, že majú dobré /alebo vynikajúce/ rečové schopnosti, ľudia s AS vyznievajú príliš puntičkárski alebo berú veci doslovne - žarty im môžu spôsobovať problémy podobne, ako prehnané výrazy alebo metafory, napr. osoba s AS môže byť zmätená, alebo zhrozená vyhlásením ako "ja mu tú hlavu asi odrhnem".

3. Nedostatok predstavivosti.

Zatiaľ čo sú často priam excelentní, čo sa týka faktov alebo číselných údajov, ľudia s AS majú často problémy myslieť abstraktne. Toto môže spôsobovať deťom v škole problémy pri určitých predmetoch, ako literatúra alebo náboženstvo. Nedostatok predstavivosti ale môže byť mierne mätúci pojem, nakoľko veľa ľudí s AS sú mimoriadne dobrí umelci, spisovatelia, skladatelia alebo vedci, sú zvyčajne vynikajúci programátori.

Nedostatok predstavivosti u ľudí s AS treba skôr chápať ako ťažkosť predstaviť si alternatívne východiská alebo náhradné riešenia situácie a problém pri predpovedi, čo bude nasledovať. Toto môže viesť až k úzkostlivým stavom. Patrí sem:

• potreba zaužívaných spôsobov, rutín, až hraničiaca posadnutosťou pevnými, zaužívanými, ustálenými, "nemennými" postupmi. Ťažká nepohoda pri ich narušení. Pre ľudí s AS ľubovoľná odchýlka od zaužívanej rutiny môže byť dôvodom ich vyvedenia z miery. Už ako malé deti si dokážu vydobyť ich vlastné rutiny, ako napr. nástojenie na chodení do školy stále tou istou cestou. V škole môžu byť nemilo prekvapené až zdrtené nepredvídanými zmenami, ako napr. nečakanou zmenou rozvrhu. Ľudia s AS často uprednostňujú usporiadanie si svojho dňa podľa vopred stanovenej šablóny. Ak to majú rozvrhnuté na viac hodín, potom ľubovoľné nečakané zdržanie, ako dopravná zápcha, ich môže vyviesť z miery až vystrašiť.
• problémy s robením si plánov do budúcnosti, ťažkosti s organizovaním si svojho života,
• problém s poradím, zadelením a postupnosťou úloh, takže obyčajná príprava na vychádzku môže byť obtiažna a neúmerne dlhá, pretože treba presne vedieť, čo si treba zo sebou pre všetky prípady zobrať.