Dušičky – čas kedy intenzívnejšie myslíme na tých, ktorí už s nami nie sú a možno ešte chvíľu mohli byť. V tomto spomienkovom čase možno trochu kontroverzné riadky o živote a jeho záchrane.
Zachrániť život neznamená vždy záslužný čin, niekedy možno naopak.
Dva skutočné príbehy zo súčasnosti:
83 ročná pani Betka – človek plný energie a sily, samostatná osôbka. Jej telo, srdce obzvlášť, už veľa prežilo – bije čoraz pomalšie – logické. Kardiológ prípad uzavrie: „Pani B. je vhodnou kandidátkou na kardiostimulátor.“ Podstúpi tento neľahký zákrok, s jasným cieľom: zvýšiť kvalitu života. Z človeka, ktorý doposiaľ prakticky nepoznal lieky a zdravotníctvo, ktorý sa zaoberal všetkým možným aj nemožným len nie sebou, sa stáva pravý opak. Deň plný obmedzení začína so svojou kôpkou liekov, s ktorým ho aj končí. Možno aj preto sa pridružilo veľa ďalších zdravotných ťažkostí. Zmysel? 2-5-10 rokov „života“naviac…
70 ročný pán Jozef bojuje v posledných rokoch so zákerným ochorením, pri ktorom mu postupne odumierajú nervy – najprv stráca citlivosť v prstoch a rukách, čoraz ťažšie chodí, stráca sebestačnosť. Do troch rokov od začiatku ochorenia je pripútaný na vozík. Stav sa mu jedného dňa náhle zhoršuje – ostáva v bezvedomí hospitalizovaný na JIS. V kóme prežije za výdatnej pomoci „kvalitného zdravotníctva“ dva týždne. Jeho stav sa začína postupne pomaly „zlepšovať“ – síce už nikdy nebude počuť a rozprávať a navždy zostane ležiacim, ale žije! Sláva! Zmysel? 2-5-10 rokov „života“ naviac…
Naša moderná spoločnosť postavila život na zvláštny piedestál. Sme kultúrou chorobne lipnúcou na živote. A čo jeho kvalita? Je to v mnohých prípadoch skutočne život alebo len prežívanie? Kam až budú viesť snahy moderného zdravotníctva o záchranu ľudského života? Kde je tá magická hranica dokedy pomáhať a kedy dovoliť odísť: Vek? Vynaložené prostriedky? Kvalita ostávajúceho života? …ja sám neviem…
Možno je to preto, lebo sa nám žije dobre a nikto s istotou nevieme, čo bude „potom“? Nedávno som so svojimi deťmi pozeral veľmi milú a poučnú rozprávku Bol raz jeden človek, kde odznelo na margo praveku: Zomrieť v boji mladý je prirodzené, zomrieť na starobu – to sa podarí iba málokomu. Dnes je priemerný vek úmrtia za hranicu 70 rokov, čo je úžasné.
Čudujeme sa, koľko percent obyvateľstva ročne umiera na následky kardiovaskulárnych ochorení, koľko na nádorové ochorenia, najnovší hit na následky chrípky. No keď nezomierame v boji a v poslednom storočí už takmer ani na infekčné ochorenia, tak na „niečo“ zomrieť predsa musíme.
Smrť blízkeho patrí vždy k tým najsmutnejším a najtragickejším okamihom nášho života, ale patrí k nemu.
A čo vy? Ako chcete zomrieť ?
Ilustračné foto: www.sxc.hu
(4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Daňový bonus sa už o pár mesiacov zníži
Bolesti brucha, časté hnačky, nafukovanie, zlé trávenie. Vierka sa z diagnózy SIBO vymanila diétou.
Môže za to lepok?
FODMAP. Ako funguje táto diéta?
SIBO (small intestinal bacterial overgrowth) - syndróm bakteriálneho prerastania tenkého čreva
Ako a kedy napísať odvolanie proti rozhodnutiu o neprijatí na strednú školu
to, co som hladal, vdaka
Minulý rok zomrel na rakovinu mozgu náš 19 ročný syn. Keď sa jeho ochorenie po dvoch rokoch vrátilo, vedela som, že to je koniec. Jeho odchod bol veľmi bolestivý a ťažký. Samozrejme, že sme aj napriek hroznej prognóze začali liečbu, ktorá zmiernila aspoň na začiatku jeho bolesti. Ale potom som už vedela, že to nemá zmysel. Jeho telíčko chradlo a pomaly vypovedalo poslušnosť. Nemalo význam hľadať ďalšie možnosti liečby … len by to predĺžilo jeho utrpenie a bolo by to od nás sebecké. Nie. Nechcela som aby žil za každú cenu. To nie je správne. Môžeme vlastne hovoriť o „živote“, keď neovládate svoje telesné funkcie, keď nemôžete jesť, keď nevládzete hovoriť, keď ….. Tá bolesť je aj po viac ako roku strašná. Naše životy nebudú nikdy ako predtým. Ale neľutujem svoje rozhodnutie. Ak niekoho naozaj milujete, tak ho netrápte umelým predlžovaním života. Láska je to, keď prekonáte sám seba a svojho milovaného necháte odísť.
Váš komentár
Ak sa clovek dokaze sam rozhodnut, ci chce alebo nechce zit, malo by mu byt vyhovene. Mozno s pomocou psychologa, alebo psychiatra. Pokial nie je schopny rozhodovat, malo by to pravo patrit blizkej osobe.
pracujem v zdravotnictve vidim to dennodenne a plne suhlasim…posledne co by som chcela je umelo predlzovana agonia… naco?
Mojmu dedkovi v 65 rokoch povedali, ze ma rakovinu hrubeho creva a jedine riesenie je vyoperovat ho a dat mu vyvod, inac ma 6 mesiacov zivota. On povedal ze nez by zil s vyvodom, tak radsej zomrie hned a nedal sa operovat a nikdy viac ku ziadnemu lekarovi nesiel s tym, ze on uz predsa kazdym dnom umrie a tak si chce posledne dni uzit. Dnes ma 92 a je stastny…
Ja som robila s velmi tazko telesne a mentalne postihnutymi detmi a ich rodicia mi casto hovorili – keby sme vtedy pred rokmi vedeli ze takto dopadne, tak by sme lekarov neprosili aby spravili vsetko mozne pre zachranu… krute, ale ked mate doma 12 rocne dieta ktore iba lezi, nic nevnima, bez akejkolvek prespektivy na zmenu stavu, tak pochopite. Ludia sa boja smrti, lebo vedia ze je to bolestne, ale casto je omnoho bolestnejsie dlhodobe prezivanie krutej reality nez jednorazova bolest zo smrti.
Tiez suhlasim s Borisom. Prave prednedavnom sme sa o tom bavili so sestrou, nechceli by takto „zit“, snad to pochopi aj nase zdravotnictvo. A zomriet? Jasne ze v spanku na starobu.
O tychto veciach sa hovori tazko a malo. V podstate suhlasim s Borisom. Dokedy budeme umelo predlzovat zivoty?