Klient či Pacient ?

Akákoľvek podobnosť s iným zzzariadením je „čisto náhodná“…

Opäť som sa po nakopla a šla ku „svojej“ kaderníčke. Tak ako mám svojho zubára, či gynekologičku, tak mám aj svoju kaderníčku. Je v tom kus intimity nechať iného človeka robiť s vlastným telom. No nie o tom som chcela…

Ku kaderníčke som sa poctivo vopred objednala. Prišla som presne (meškanie považujem za  neslušné), na dvere neklopem, je mi to blbé odkedy je tam veľký strohý nápis: NEKLOPAŤ! ZAVOLÁME VÁS a takým menším: Poradie určuje kaderník. Posedela som si nejakú pol hodinku, ale stále je to lepšie, ako keby som sa neobjednala, zaplatím takto síce viac, ale nemusím tu už od skorého rána stepovať a ťahať si kartičku s číslom – to môže byť potom aj na také 2-3 hodiny.

Ták a konečne som na rade! Kaderníčka je očividne v strese ( zrejme od rána nezastala), to že nestihneme počas celého obradu umývania a strihania  vlasov prehodiť zopár normálnych ľudských slov je ok … veď fičí. Moja kaderníčka sa ma nezvykne pýtať, aký strih si želám. Oznámi mi, že najvhodnejší bude pre mňa ten na boba s ofinou. Môj názor nie je dôležitý, to je predsa pochopiteľné, ona tomu rozumie omnoho lepšie ako ja, má na to vzdelanie aj skúsenosti. Čo na tom, že mne ten účes vôbec nevyhovuje. Vlastne ani neviem, aké iné možnosti by prichádzali v mojom prípade do úvahy, lebo žiadnu alternatívu mi neponúkla.

Strihá výborne – rýchlo a presne. Ide jej to od ruky. Viem som trápna, keď riešim sama pre seba, že  mi tu chýba viac ľudskosti – obyčajnej človečiny. Chápem, logicky rozumiem: stihnnúť denne ostrihať 50 až 80 hláv, to je na hlavu.

Nemôžem sa však ubrániť pocitu, že tu vošli a o malú chvíľu odchádzajú ďalšie VLASY a nie JA.

A aké sú vaše skúsenosti klienta – pacienta?