Dieťa v nemocnici (2.)

Pamätám si celkom živo, ako som sa ako medik zúčastňovala vizít, odborných vyšetrení a iných procedúr, ktoré sú na detskom oddelení k dispozícii. Bolo to super, zaujímavé… Sem-tam „otravovali“ rodičia detí, ktorí chceli stále niečo od bieloplášťových zistiť.

Pamätám si na jedného, asi ročného chlapčeka, ktorému bolo potrebné podať infúziu.  Mama musela zostať za dverami vyšetrovne, lebo podľa sestry by jej prítomnosť rušila zdravotný personál pri výkone. Žila, do ktorej mali infúziu zaviesť sa nedarila napichnúť napriek tomu, že to robila skutočne veľmi šikovná a erudovaná lekárka – na druhý, na tretí, ani na štvrtýkrát.

Veľmi trpezlivé chlapča najprv len volalo „mama, mama“ a plakalo, no postupne sa jeho plač menil na zúrivý a nakoniec na zúfalý rev o pomoc „mama, mama“. A mama, tu vo chvíli, keď ju najviac potreboval nebola.

Ako naschvál som sa do roka a do dňa ocitla na tomto oddelení v opačnej pozícii s trojmesačným synom. A náhle som vizitu a všetky vyšetrenia a procedúry videla z úplne inej perspektívy, v mnohom z opačného uhla pohľadu. 

Mala som strach, neistotu, nedostatok informácií, pripadala som si, ako niečo, čo tam tak trochu zavadzia. A keď som sa poobzerala, zistila som, že nie som z týmito pocitmi sama…  Bola to veľmi užitočná skúsenosť. Nebyť zrazu veľkým lekárom, ale iba obyčajnou mamou, či vlastne „až Mamou“.

Ako von zo začarovaného kruhu

Niektorí zdravotníci neradi počujú, že rodič v nemocnici pôsobí ako ochrana svojho dieťaťa. Lenže rodič voči svojmu dieťaťu skutočne plní ochrannú funkciu, samozrejme nie pred personálom, ale pred negatívnym dopadom všetkého, čo so sebou môže pobyt v nemocnici prinášať, a to súvisí už so samotnou podstatou hospitalizácie, ktorá vôbec nesúvisí s tým, či sú lekári a sestričky milí a či robia svoju prácu dobre.

Lekári často ani nevedia, kde im hlava stojí a mnohokrát majú pocit, že rodičia na nich doslova číhajú, aby sa už po x-tý krát opýtali na tie isté veci, ktoré sú pre postup v liečbe vlastne nepodstané. Komunikácia s rodičmi hospitalizovaných detí nie je vždy jednoduchá.

Ani pre rodičov chorých detí nie je vždy jednoduché komunikovať s ošetrujúcim personálom. Mnohí lekári majú zato, že od nich rodičia chcú nejaké záruky uzdravenia svojho dieťaťa, že lekára robia zodpovedným za úspešnosť liečby. Rodičia zas veľmi často trpia obavou, že im lekár nepovedal všetko, že pred nimi niečo tají, a preto si na nich neurobí čas.

Tam, kde lekár od samého začiatku liečby dieťaťa prizve rodičov ku skutočne partnerskej komunikácii, môže vzniknúť dôvera, ktorá napríklad unesie i otvorenú komunikáciu o alternatívach liečby, či o jej prípadnom ukončení v situácii, kedy dieťaťu neprináša prospech. Bolo by nefér tváriť sa, že medicína nemá svoje limity.

Hľadáme spôsob …

Mnohé naše detské oddelenia a detské nemocnice hľadajú optimálny spôsob, ako sa s relatívne novou situáciou, teda s prítomnosťou väčšieho počtu doprevádzajúcich rodinných príslušníkov, vyrovnať.

Niekde sa pre rodičov zriaďujú a zariaďujú nové izby, niekde ubytovne, niekde personál lepí po oddelení ceduľky s novými príkazmi a zákazmi. Často ale ide iba o bezprostrednú reakciu na tlak rodičov, a nie systémové riešenie – tým môže byť napríklad vyčlenenie samostatného člena personálu, ktorý má rodičov na starosti. Pomohol by napríklad i jednoduchý letáčik so základnými prevádzkovými informáciami (aby sa každý rodič nemusel znova na všetko pýtať, resp. si všetko dôležité zisťovať a objavovať sám), informačná nástenka, z ktorej sa rodičia dozvedia „kto je kto“, na koho, kedy a kde sa môžu s čím obrátiť.

Učiť sa musíme všetci – rodičia i zdravotníci

Rodičia – aby sme boli skutočnou oporou dieťaťu a pomocou pre personál. A tiež aby sme poznali práva dieťaťa – čo nám môže byť nariadené a čo nie. 
A zdravotníci – aby sme nepozerali na slepák „zo šestky“, a celiakiu „zo štvorky“. Aby naše odborné znalosti neprevalcovali našu ľudskosť a schopnosť vcítiť sa.

(9 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)

Loading...