Devastujúci strach

Pocity strach ani úzkosť nám nechcú znepríjemňovať život. Práve naopak, sú určené na to, aby nás chránili pred potenciálnym či už reálnym nebezpečenstvom.

Aké nepríjemné však je, keď v týchto mechanizmoch niečo zlyhá a my sa začneme báť úplne obyčajných vecí, podľa štatistík niekedy zakúsila až štvrtina ľudí.

Úzkostné poruchy sa delia na dve skupiny

• ak je úzkosť viazaná na konkrétnu situáciu, ktorá nie je všeobecne nebezpečná, hovoríme o fóbiách;

• ak úzkosť prichádza nezávisle na vonkajších podnetoch, ide o iné úzkostné poruchy.

Jednou z najrozšírenejších fóbií je akoby paradoxne

sociálna fóbia

– strach z medziľudského kontaktu. K strachu sa tu pridáva pocit hanby – človek trpiaci týmto ochorením sa obáva zážitku výsmechu, kritiky, odmietnutia. Nejde len o bežnú trému – ak má strach len menšiu intenzitu, dokonca náš výkon podporuje. Stále sme „sociálne zvieratá“ – sme závislí na priazni a ochrane – aj keď len pomyselnej – od blízkych ľudí.

Je teda pre nás životne dôležité to, či nás prijímajú alebo odmietajú. Ak sa začnete vyhýbať hovoreniu na verejnosti, vybavovaniu na úradoch, jedeniu v spoločnosti, pretože vás pri tom zachvacujú pocity paniky, potenie, červenanie, pocit na odpadnutie a pod., veľmi pravdepodobne trpíte sociálnou fóbiou.

Počet ľudí trpiaci takýmito nepríjemnými príznakmi je prekvapujúco vysoký – uvádza sa až 13%; pričom nebezpečné je rozvinutie ďalších príznakov, do ktorých takýto stav, ak je dlhodobý, môže vyústiť – depresia a závislosť na alkohole. Pritom je táto porucha dobre liečiteľná, len sa treba odhodlať navštíviť odborníka.

Rozvinutie sociálnej fóbie

Sociálna fóbia sa môže rozvinúť v ktoromkoľvek veku, neliečená u detí sa môže rozvinúť až do školskej fóbie. Deti majú menej možností kontrolovať to, čo sa s nimi deje, potrebujú od dospelých návody, ako zvládnuť rôzne možné ohrozenia. Obdobie detstva je zvlášť rizikové aj v tom, aké vedia byť deti k sebe navzájom kruté, keď sa navzájom posudzujú.

Z detstva si tak môžeme odniesť akési rany na duši – zvýšenú citlivosť na kritiku a znaky prijatia od druhých. Pri nahromadení vhodných podnetov to môže spustiť až sociálnu fóbiu.

Rizikové pre vznik fóbie sú obdobia, kedy sme nejako psychicky oslabení – pod stresom, v dlhodobo neuspokojivej situácii a pod. Uvádza sa tiež genetický vplyv, vplyv nápodoby a zážitky z ranej rodinnej výchovy, kedy si dieťa pod vplyvom nesprávnej výchovy spraví nezdravý obraz o sebe samom – že nie je dosť dobré také, aké je. A vytvorí sa uňho nesprávny predpoklad, že bude prijímané, len ak bude dokonalé. Zdravý človek sa vníma ako jedinečná ľudská bytosť s právom na chyby, a má zdravý a trvalý pocit vlastnej hodnoty a lásky k sebe samému.

Zvládanie sociálnej fóbie

Ľuďom s miernou až stredne ťažkou sociálnou fóbiou pomáha psychoterapia; ťažšie prípady sa kombinujú aj s medikamentami. Prelomiť bludnú predstavu, že tí druhí sú dokonalí a majú právo nás posudzovať a skrotiť svoj prílišný strach, trvá niekedy rok až dva.

Mgr. Elena Tomková pracuje ako poradenská psychologička.