Návšteva pána B

         To, že stojí pred dverami, sa dá niekedy doslova zaňuchať intuíciou. Ale niekedy nepomôže ani tá.

         Lebo – život nám tak pekne frčí pomedzi prsty, minúty a sekundy, hodiny a dni sú plné, šťavnatý život nás z času na čas dobre oprská a všednosť postupne udiera na nervy.

         Ale stále si vravíme, že všetko je v poriadku, len keby toho času bolo trošku viac, aby bolo menej nervov, naháňačiek, zladení začiatku výtvarnej s koncom čitateľského krúžku, pričom v podvedomom diári mozgu nám už bliká kontrolka, že o šiestej treba to a to.

         Nehovoriac o tom, ako nám akýsi samostatný satelitný systém na zotrvačník pripomína, že práčka doma už asi doprala, večera je ani nie na polceste a pán domu – či bytu – požiadal o prežehlenie košieľ, ku ktorým sa napriek narastajúcej výške (hm, ojedinelý zjav to nárastu hory hodný preskúmania) nevieme dokopať pred polnocou ani po nej.

         Jednoducho, už sa ani nedívame, či si nešliapneme na ten večne vyplazený jazyk.

         A do toho sa nám nejako podivuhodne motá popod nohy a skúša naše uši rôznymi stupňami decibelov (v podobe tých najjačavejších tónov) naše potomstvo.

         Popri všetkom zhone nosíme v sebe taký blbý neurčítý pocit/istotu, že niečo nám v tom dieťati nehrá. Nie je vo svojej koži. Lenže – nekašle, nekýcha, nesoplí, nemá teplotu ani náhodou, nebolí ho bruško, ani nič, nemá hnačku. Nič akútne, čo by nás nútilo do toho podvedomého „debilníka“ zapísať ďalšiu odrážku s podtitulom „ísť k lekárke –súrne“.

         A dieťa je fakt mimo. Zo slniečka sa stane mrzút, frfľoš, s ničím nespokojný, lepí sa na nás lepšie ako značka Pritt, nevie sa zahrať, s každým sa povadí, samo nevie vydržať. Keby to trvalo len hodinku – dve, tak to človek (to ako rodič) vydrží. Ale test trvá tak minimálne 3x 24 hodín, čo je frontálny útok na nervy aj toho najflegmatickejšieho z nás.

         Hľadáme príčiny, prečo, za čo, s kým, s čím, o kom, o čom. Ale nič logického sa z pohľadu zlepšenia nálady či stavu nášho dietka nepodarí vypátrať. Byť  Sherlockom Holmesom nositeľov časti vlastnej genetickej správy býva veľmi nevďačné.

         No a potom jednej noci – zväčša po jednom nie najpokojnejšom večeri, pre ktorý nás tlačí svedomie – do manželskej postele trafí úplne horúce telíčko, na ktoré netreba ani použiť v tej tme teplomer. Detaily v podobe mokrej postele, hnačky, vracania, úporného kašľa (variácie a kombinácie sú nekonečné) nám zaručia, že sa nedá spať z viacerých príčin.

         Zvláštne – práve tento moment akoby zmazal všetky „deadline“, ktoré na nás blikajú a odsunul veci nepodstatné tam, kam patria. Do popredia sa dostáva to, čo je pravé, orechové a naše. Nikam sa neponáhľame – nakoniec, kam sa dá náhliť v čakárni lekára? – a sme vďační návšteve pána B. za oslobodenie od stresu.

         Niekedy by sme mali viac brať príchod bacilov ako darovanie času pre nás doma na upratanie si vo vzťahoch a v dôležitosti vecí, a nielen ako tragickú vec PN,  OČR, liekov a karantény.