Autizmus. Prečo o ňom viac nehovoríme?

Pamätáte sa na Rain mana? Dustin Hoffman v nej bravúrne zahral roztomilého autistu. Scénu, ako recituje telefónne čísla a pritom nechápe bežné veci reality, mám pred očami aj dnes, po neuveriteľných dvadsiatich dvoch rokoch. Príbeh chytil za srdce hádam každého, kto ho videl. Škoda len, že po tomto filme sa téma autizmu stratila zo spoločenského diania a mediálnej scény.

         Autisti totiž nevymreli. Skôr majú veľkú smolu, že sa o ich probléme nehovorí viac. Ak by nás mali pohnúť čísla, tak je 67 miliónov ľudí postihnutých autizmom na svete málo na vážnu debatu?

         Čo však o autistoch vieme len tak sami od seba, bez pozretia na Wikipédiu alebo bez romantizujúceho obrazu Rain mana? Pani Mária Štubňová, predsedníčka SPOSA (Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom) a matka autistu, o tom hovorí: „Mnohí ľudia považujú autistov často za agresívnych, neposlušných a nevzdelávateľných, v dôsledku čoho sú spoločensky izolovaní.“ Nedostatok informácií o autizme vedie k predsudkom a obavám, častokrát veľmi zbytočným.

         Na Slovensku sú tiež, autisti u nás tvoria približne O,5 % z populácie. Toto číslo však nemusí byť ani zďaleka konečné, pretože mnoho autistov nie je stále diagnostikovaných. Problémom totiž je práve ten fakt, že o autizme nie je dostatok verejne dostupných informácií, a tak mnoho rodičov – ktorí každodenne sú so svojim dieťaťom a vidia jeho správanie – ani nevie, že ich dieťa môže trpieť autizmom.

         Pritom pre správnu prácu a nasmerovanie života autistu je veľmi dôležité, aby sa toto ochorenie diagnostikovalo do troch rokov života. Autizmus ako taký sa totiž liečiť nedá – dá sa do značnej miery však korigovať istý druh správania a naučiť autistu tým návykom, ktoré nevyhnutne potrebuje do normálneho života.

         Osobitnou kapitolou je prístup k matkám a deťom s autizmom. Tieto deti majú svoje špecifické správanie, ktoré mnohokrát verejnosť posúdi v lepšom prípade ako „čudák“, v horšom prípade ako „nevychované decko“. Nie je zvláštnosťou, že si deti v škole takého dieťa podávajú a stáva sa vďačným objektom šikany. Pritom výchova dieťaťa s autizmom je záber navyše, a kto ho nezažil, ťažko pochopí, ako inak fyziologicky zdravé dieťa je ťažké naučiť mnoho vecí, ktoré jeho rovesníci zvládajú ľavou zadnou.

         A tak sa začarovaný kruh uzatvára znovu: autista je sám ako taký „mimo“ sociálnych väzieb svojho okolia, následne ho jeho okolie bez poznania príčiny a hľadania pomoci pre neho odpíli a vylúči zo svojej siete kontaktov. Pritom najviac zo všetkého, čo takéto dieťa potrebuje, je trpezlivé a láskavé prijatie jeho okolia.

         Slovensko je špecifické svojou ťažkopádnosťou v prijímaní „inakosti“ detí a čokoľvek sa mu nezdá byť „normálne“ podľa zaužívaných tradičných zvyklostí neprijme. Vo svete to však nie je asi o moc lepšie…

         Aj preto bol jeden z prvých aprílových dní vyhlásený za Medzinárodný deň povedomia o autizme – aby sme sa naučili my všetci ostatní tieto deti prijímať medzi seba také, aké sú a dať im šancu prejaviť svoje mimoriadne schopnosti v prospech nás všetkých.

Ilustračné foto: www.sposa.sk