Každý z nás, od najmenších detí, ža po starých ľudí, zažívame rôzne strachy a obavy. U detí sú tieto zážitky priam nevyhnutné. To, že sa vysporadúvajú s obavami, či dokonca úzkosťou, ich pripravuje na náročné životné situácie a nepríjemné zážitky.

Strach slúži k aktivácii obranných reakcií proti potenciálnej hrozbe. Aj keď nám ako rodičom sa môže zdať, že dieťa sa absolútne nemá čoho báť, pre dieťa to môže byť čokoľvek – vlajúce záclony v izbičke (za ktorými tuší ježibabu), vŕzgajúce schody, ostať samotné v izbe, nehovoriac o pavúkoch, hmyze, cudzích ľuďoch ...

Zrejme prvý zjavný strach, ktorý sme si všetci odžili ako batoľatá, je strach z odlúčenia. Ďalšie strachy sa u detí objavujú v predškolskom veku s takzvanou „magickou fázou“, kedy deti majú veľkú fantáziu, všetko prežívajú veľmi reálne. S prichádzajúcou pubertou potom nastupujú obavy z toho čo bude, ako to bude, ako ma prijíma okolie.

Detské strachy sú normálne

Z psychologického hľadiska rozlišujeme u detí dva typy strachu:

• vývinovo podmienené (strach zo straty fyzického kontaktu, strach z cudzích ľudí, strach z odlúčenia, strach zo smrti)
• výchovou podmienené, resp. sociálne strachy

Úzkosť (anxieta) je definovaná ako obava bez zjavnej príčiny, nepríjemný duševný stav (negatívna emócia), ktorá je sprevádzaná predtuchou hrozby. Strach  je negatívna emócia viazaná na konkrétny objekt.

Úzkosť je aktuálny stav, úzkostlivosť je trvalá osobnostná dispozícia.

Úzkosť spôsobuje to, že človek sa z danej situácie snaží uniknúť, a to veľmi rýchlo. Je sprevádzaná telovými prejavmi – zvýšenou činnosťou srdca, potením, „motýľami“ v žalúdku. Pre deti je istá miera strachu z konkrétnej veci prínosná, pretože ich učí správať sa bezpečne, napr. ak má dieťa strach z ohňa, nebude sa hrať so zápalkami.

Povaha strachov a úzkostí sa mení ako dieťa rastie a vyvíja sa:

• Bábätká zažívajú strach z cudzích ľudí.
• Deti medzi 8 – 18 mesiacom sa boria so separačnou úzkosťou.
• Vo veku 4 – 6 rokov zažívajú deti obavy z vecí a postáv, ktoré nie sú reálne (príšery, duchovia).
• Starší školáci, 7 – 12 roční majú často strach z vecí, ktoré sa im môžu stať, ako zranenia, prírodné katastrofy.

Ako deti rastú, ich strachy miznú a/alebo ich nahradia iné. Dieťa, ktoré do piatich rokov nevedelo zaspať bez malého svetielka, zrazu miluje príbehy o duchoch a straší nimi malého súrodenca.

Prejavy úzkosti

Strachy typické pre deti sa menia s ich vekom. Patria sem napr.: strach z cudzích ľudí, z výšok, z tmy, zo zvierat, krvi, hmyzu, opustenia – osamotenia. U detí niekedy vznikne strach po nepríjemnom zážitku – typické je napadnutie psom alebo keď po prvý raz dieťa ostane samo večer doma.

Ak úzkostné prežívanie pretrváva, môže spôsobovať dieťaťu problémy. Medzi znaky, ktoré nám napovedia, že naše dieťa trpí úzkosťou:

• je príliš prítulné, maznavé, impulzívne
• je rozrušené
• má tiky – napr. očné
• má problémy so zaspávaním, prípadne sa budí zo spánku, nevie spať tak dlho a tak dobre ako predtým
• potia sa mu ruky, rýchlo dýcha, silno mu bije srdce
• sťažuje sa na bolesti hlavy, bolesti brucha, zvracia

Odhliadnuc od týchto príznakov – rodičia si zvyčajne všimnú, že ich dieťa nie je vo svojej koži a môžu sa pokúsiť s ním o tom hovoriť. Nastaviť počúvajúce ucho je vždy pomocné a už len to, že dieťa môže o svojom strachu či úzkosti hovoriť (aj keď to určite nenazve úzkosťou), mu pomôže ho prekonať.

Ako môžu pomôcť rodičia

To, ako sa dieťa popasuje so svojimi strachmi, závisí od jeho skúseností. Je dôležité, aby sme mu stým pomohli, boli mu oporou. Pamätáte si z detstva vetu „Čoho sa bojíš, veď tam žiadne strašidlo nie je!“ Alebo nejakú podobnú, ktorá išla po objasňovaní faktov, reality, ale váš reálny strach ostal akoby bokom?

S nástupom do školy môžu nastúpiť nové strachy a úzkosti, ktoré ale v tomto čase už je dieťa schopné potláčať. Čo sa môže stať a pre rodiča by to mal byť výkričník, keď sa dieťa začne zajakávať, pocikávať, je zrazu agresívne alebo naopak úplne tiché, akoby nechcelo byť videné ...  K takémuto správaniu môže viesť viacero príčin, preto je dôležité, aby dieťa malo istotu, že kedykoľvek sa na rodiča obráti, ten tu bude pre neho, bude ho vnímať a počúvať a nebude jeho strach bagatelizovať.

Pomôcť môžete tak, že:

• Uvedomte si, že strach je pre dieťa reálny, akokoľvek banálny sa vám môže zdať, a tak ho aj berte.
• Neupriamujte sa na strachy. Ak sa napr. dieťa bojí psov, neprechádzajte na druhú stranu cesty len preto, aby ste sa nejakému vyhli. Toto by dieťa len utvrdilo v tom, že psov sa treba báť a vyhýbať sa im.
• Naučte deti, ako hodnotiť svoj strach. Dieťa, ktoré je schopné posúdiť mieru svojho strachu na škále od 1 do 10 možno nabudúce povie, že sa bojí menej, ako predtým. Menšie deti môžeme napr. učiť hovoriť o strachu hrou „plný strachu po...“ – napr. som plný strachu po kolená znamená, že sa nebojím nejako veľmi, plný strachu po bruško znamená, že sa bojím už dosť veľa, plný strachu po hlavu znamená, že ma strach celého pohltil.
• Naučte dieťa stratégie na zvládanie strachu.
  • Použite seba ako bezpečnú základňu. Dieťa si môže urobiť „výlet“ k objektu, ktorého sa bojí a potom sa vráti k vám – k základni – pre bezpečie a istotu. Potom si výlet môže zopakovať.
  • Naučte dieťa niekoľko formuliek, ktorými si samo bude vedieť dodať istotu: „Zvládnem to“, „Som O.K.!".
  • Naučte dieťa relaxačné techniky, napr.: vizualizáciu (letíš na lietajúcom koberci, ležíš na pláži), hlboké dýchanie – môže si pri tom predstavovať, že pľúca sú balón a pomôžu mu ľahko sa vzniesť a odletieť.

Ďalšie inšpirácie, ako sa vysporiadať so strachom, nájdete aj tu.

S použitím: Jan-Uwe Rogge, Dětské strachy a úzkosti, Portál, www. kidshealth.org