Kramáre – detské ORL – predtým a teraz

Hovorí sa, že nikdy nevstúpiš do tej istej rieky – všetko sa mení a mnohé veci iba zvonku vyzerajú tak isto. Mne sa to stalo minulý týždeň, keď som po 12 rokoch znovu vstúpila na to isté oddelenie za tým istým účelom, ale zážitok to bol kvalitatívne odlišný.

Priznávam, že po tej prvej skúsenosti mi nebolo všetko jedno a šla som do nemocnice len zo značnou dávkou tvrdohlavosti a vedomia, že ide o dobro môjho syna, hoci nás nečakala žiadna operácia, len jednoduché vyšetrenie pod narkózou.

Kramáre ORL pred 12 rokmi

Náš najstarší mal 11 mesiacov, ja som bola v treťom mesiaci tehotenstva s druhým dieťatkom. Už ani neviem kde  nám nariadili, že musíme ísť na vyšetrenie sluchu pod narkózou.  Keďže sme po vyšetreniach – ako sa neskôr ukázalo, zbytočne – chodili dlho, neriešila som to. Nastúpili sme do nemocnice.

         Prvý šok bol, že neboli nadšení mojim rozhodnutím ostať so synom v nemocnici – chceli, aby som tam takého malého špunta nechala samého! Nakoniec naveľa súhlasili, aby som ostala, ale dali nám len jednu posteľ, kde sme spali všetci – ja, Samko a naše bábätko v brušku.

         Druhé prekvapenie nastalo, keď sme si pýtali stravu – vysvitlo, že nevedia, čo dať jesť dieťaťu v tomto veku, a keďže sa nedohodli za celý ten čas, čo sme tam boli, dostali sme pre neho za tri dni len jeden biely jogurt… Všetkých troch nás teda živil manžel.

         Tretia vec bol prístup: Sam bol veľmi pohodové, usmievavé dieťatko. No po tomto vyšetrení a hlavne po odbere krvi, mal dlho traumu už len zo zbadania bieleho plášťa. Jedna vec bol fakt, že bol bacuľatý a ťažko sa mu hľadala žila, druhá vec bol fakt, že mal niekoľko podliatín a ten hrozný strach z lekárov a sestričiek. Ad sestričky: neboli to ústretové, milé stvorenia pre nás, pacientov..  Pacienti pre nich neboli objektom láskavosti a pomoci. Pamätám si ako dnes, že zo sesterskej izby bolo cez presklenú stenu vidieť deti v postieľkách bez mám. Chodievali sme do tej izby so Samkom hlavne za malým dievčatkom s ťažkým postihnutím. Plakalo na plné pľúca od hladu a opustenosti. (Môj test s prstom do pusy skončil tak, že mi ho okamžite vsalo až po dlaň…) Keď sa dlho nič nedialo, šla som sa vedľa k sestrám opýtať, či by mu nebolo treba dať jesť.  Zjavne som ich vyrušila.

Detský kútik bol chabý, boli sme tam raz a nič sme si tam pre seba nenašli. Tak sme sa prepoďkali tri dni a celí šťastní odtiaľ na tretí deň vypadli.

Kramáre ORL dnes

Oddelenie je na úplne inom mieste. Izby sú pekne vymaľované pastelovými farbami a každá má na dverách svoj symbol milého zvieratka.

Sestra sa ma automaticky spýtala, či chcem spať s malým na izbe na jednej posteli alebo vedľa seba, postieľok pre deti tam bolo naukladaných dosť. Problém aj pre sestričky na našej izbe bol, že jej rozmery nepostačovali na bezpečný presun lehátka na kolieskach k našej posteli – čo bolo na milimeter „vytesnené“ pri prevážaní Mikiho pred a po narkóze. Oddelenie má aj jednu nadštandardnú izbu s vlastnou sprchou a WC. Sprcha bola aj na našej izbe, ale bola na nejaké heslo z roku „Páně“ vrátane vybavenia, ktoré som neobjavila, takže sme sa celé oddelenie chodili sprchovať a „uľavovať“ si na jednu jedinú miestnosť rovnakého veku, čo bolo podľa mňa na oddelenie primálo a stálo by nad tým pouvažovať nad zmenou.

         Stravu mal síce len Mikuláško, ale bolo to vcelku chutné a bolo toho dosť, takže občas som sa priživila na jeho porcii aj ja. Ja som mala možnosť stravy z bufetov, ktorých tam bolo dostatok, ale beda, ak by vás hlad pochytil po ôsmej večer bez zásob, ako sa to stalo dvom chalanom u nás na izbe deň pred narkózou. Na taký veľký kolos ako je detská nemocnica na Kramároch, mi však chýbal kvalitný zelovoc s čerstvým ovocím a zeleninou.

         Personál bol o 180 stupňov iný, ako pred 12 rokmi. Sestričky skvelé, milé, pohodové, usmiate, komunikatívne, empatické. Vždy vedeli a chceli pomôcť. Lekári – prevažne mladí – sa nás vždy pekne opýtali, čo máme nové, nevadilo im, že sme neboli na izbe, vyšetrili dieťa aj pri hre v domčeku a ponúkli nám pomoc pri akýchkoľvek otázkach.  Systém fungoval aj profesionálne veľmi rýchlo a dobre: skoro ráno vzali Mikiho na narkózu, akoby vedeli, že každá minúta bez jedla deti znechutí. To isté platilo aj o prepúšťaní – žiadne dlhé čakanie. Papiere boli nachystané, lekárka nám pokojne vysvetlila čo a ako a mohli sme ísť. Žasla som!

         Deti mali na oddelení vlastnú škôlku, pekne vymaľovanú detským motívom – tými bola vyzdobená aj jedáleň – s množstvom hier a stavebníc. Miki si prišiel na svoje, hlavne však v plastovom domčeku so záhradkou, ktorý bol na konci oddelenia. Trošku problém bol, že hračky sa na večer zamykali do skríň a tak sme jeden deň nenašli tú fúru krásnych autíčok do poschodovej garáže, z čoho bol môj synátor smutný. Očividne však majú na oddelení – či v celej nemocnici – veľmi tvorivú pani učiteľku, lebo všemožné výtvory z papiera, drôtu, kameňov a farbičiek sme obdivovali na každom kroku.

         ORL na Kramároch sa teda zmenilo neuveriteľne k lepšiemu, čo kvitujem. Jediné, čo ma ešte napadlo, je ten neuveriteľne dlhý proces od prijímacej kancelárie po lôžkové oddelenie ORL. Bolo treba prejsť 6 rôznych dverí a siedme boli na oddelení, čo je na malé dieťa priveľa.

         Možno týchto pár riadkov poslúži ako inšpirácia pre lekárov a vedenie, aby aj s týmto niečo urobili – v prospech detí, ktoré sa tam chodia liečiť.

Ilustračné foto: www.sxc.hu