Obsedantno – kompulzívna neuróza v detstve

Obsedantno – kompulzívna neuróza (obsessive-compulsive disorder, OCD) patrí k úzkostným poruchám. Je definovaná ako vyčerpávajúci stav charakterizovaný neovládateľnými myšlienkami (obsesia) a jednaním (kompulzia). Človek, ktorý trpí touto poruchou, má pocit, že obsesia a kompulzia sú úplne mimovoľné. Je to, ako by do človeka prenikli a úplne ho ovládli. Nevie s tým nič robiť.

Všetci máme z času na čas nežiaduce myšlienky a nutkania (kontrolovať zamknuté auto, vypnutú žehličku, obavy, aby sa blízkemu človeku nestalo niečo na cestách). No u ľudí s OCD sa tieto javy a situácie opakujú niekoľkokrát za deň, v ťažších prípadoch niekoľkokrát za hodinu. Čo narúša ich normálny život.  

Deti s OCD bývajú posadnuté myšlienkami, že niečo môže byť škodlivé, nebezpečné, zlé, alebo špinavé, prípadne ich ovládajú predstavy hrozných vecí, ktoré by sa mohli stať. Tiež mávajú nutkavú potrebu zbierať nejaké veci. Na to, aby zahnali desivé myšlienky, robia určité rituály (napr. presne určený počet ráz pri odchode z domu zamknú a odomknú dvere, nesmie stúpiť na čiaru na chodníku, musí si umyť ruky presne určeným spôsobom).

Praško a Prašková uvádzajú, že OCD každoročne trpí 1,9–3,2 % populácie. Autori hovoria, že tento typ neurózy je jednou z najčastejších psychických porúch, častosťou výskytu sa radí hneď za fóbie, zneužívanie návykových látok a depresie. Upozorňujú, že u detí a dospievajúcich je výskyt ešte vyšší. U 60 % ľudí sa problém objaví pred 25. rokom života, z toho v 30% dokonca medzi 5 – 15 rokom.

Príčiny vzniku OCD

Jasné príčiny vzniku tejto choroby nie sú  známe. Praško a Prašková uvádzajú päť faktorov, ktoré sa pravdepodobne podieľajú na vzniku OCD.

• Vrodené faktory: v niektorých rodinách sa tento typ poruchy objavuje častejšie, predpokladá sa vrodená biologická predispozícia.
• Biochemické faktory: Predpokladá sa porucha v serotonínovom neurotransmiterovom systéme. Serotonín sa v centrálnom nervovom systéme podieľa na procesoch zodpovedných za vznik nálad. Porucha v serotonínom reťazci môže spôsobiť OCD a lekári potvrdzujú, že antidepresíva, ktoré zvyšujú dostupnosť serotonínu v mozgu, významne znižujú príznaky OCD.
• Podmienky vývoja v detstve a výchova: Ak dieťa vyrastá bez pocitu bezpečia, potom je neisté vo vzťahu k sebe samému, ako aj k druhým ľuďom. Tiež perfekcionistická a nadmerne kritizujúca výchova, môže viesť k nutkavej potrebe kontrolovať sa a obávať sa akosi prirodzene.

• Rysy osobnosti: Niektorí ľudia s OCD majú od detstva niektoré nápadné črty, napr.: robia si nadmerné starosti, majú problém s prijímaním kritiky, sú nadmerne precízny, sú veľmi zameraný na výkon.
• Stres: ľudia, ktorí žijú v strese, sú viac náchylní na rozvoj úzkosti. Stres ako taký nie je príčinou OCD, môže však byť dôvodom, prečo v určitom období dochádza k jej rozvoju či zhoršeniu.

Príznaky OCD

Tento typ neurózy býva u detí diagnostikovaný vo veku približne 7 – 12 rokov. V tomto veku sa deti prirodzene sústreďujú na to, aby zapadli medzi rovesníkov. Diskomfort a stres, ktorý prináša OCD, môže spôsobiť, že sa dieťa cíti neisté, mimo kontroly a osamotené. Je dôležité pochopiť, že obsedantno – kompulzívna správanie nie je niečo, čo dieťa môže zastaviť.

Samotné rozpoznanie toho problému u dieťaťa však môže byť problém. Deti sa často stanú majstrami na maskovanie svojich nutkaní a obáv, často sa snažia obsesívne správanie a rituály zaradiť do bežného života, prípadne vtiahnuť rodiča „do spolupráce“. Dieťa sa napr. môže často pýtať: „však som sa nechytila ničoho špinavého“ a mama odpovie: „nie, všetko je OK“. A v tomto duchu dieťa pokračuje ďalej, rodič v podstate len odpovedá a „hrá sa“. Problém začína vtedy, keď rodič odmietne spolupracovať a „naskakovať“ dieťaťu na jeho hry.

Medzi možní príznaky OCD, ktoré si  môžu všimnúť aj rodičia, patrí:

• popraskané ruky z neustáleho umývania, s boľavými, odretými miestami,
• neobvykle vysoká spotreba mydla alebo papierových obrúskov,
• neproduktívne hodiny strávené pri domácich úlohách,
• diery v zošitoch, ktoré dieťa spôsobí dlhým a intenzívnym gumovaním,
• požiadavky na rodinných príslušníkov, aby opakovali zvláštne frázy alebo odpovede na tú istú otázku,
• pretrvávajúci strach z choroby,
• mimoriadne dlhá doba strávená chystaním sa do postele,
• neustály strach o zdravie svoje a iných členov rodiny,
• nechuť opustiť dom v rovnakom čase ako ostatní členovia rodiny.

Ako sa žije s OCD

Pre ukážku uvádzame niekoľko príbehov reálnych mladých ľudí. Viac nájdete napr. aj tu:

Jeden štrnásťročný chlapec, volá sa Karol, mal nutkanie spojené zo strachom, že na ňom je množstvo choroboplodných zárodkov. Jeho matka musela dezinfikovať liehom všetko, čoho by sa mohol dotknúť. Karol sa navyše obával, že nejakú nákazu by mohli z ulice priniesť aj návštevy.

Jana mala strach pri praní bielizne. „Ak sa bielizeň pri tom čo ju bude vyberať z práčky dotkne nejakým spôsobom boku práčky, bude ho musieť vyprať znovu.“

Liečba OCD

Často trvá veľmi dlho, kým sa človek s OCD dostane k liečbe. Praško a Prašková uvádzajú, že trvá v priemere 7 – 15 rokov od objavenia sa príznakov OCD do času, kým sa trpiaci odhodlá sa liečiť.

Rôzne zdroje sa zhodujú v tom, že efektívnou liečbou v tomto prípade je kombinácia medikamentóznej liečby a psychoterapie. Ako účinná sa v tomto prípade javí kognitívno – behaviorálna terapia. Mnohým deťom pomôže len terapia, bez liekovej podpory.  Terapia môže pomôcť dieťaťu a rodine naučiť sa stratégie na riadenie príznakov OCD, zatiaľ čo lieky, ako sú selektívne inhibítory spätného vychytávania serotonínu (SSRI), môžu často znížiť nutkanie vykonávať obrady.

Spracované s použitím:

www.kidshealth.org

Ján Praško, Hana Prašková: OBSEDANTNĚ-OMPULZIVNÍ PORUCHA A JAK JI ZVLÁDAT

Šuba Ján: Duševné poruchy u detí (Liga za duševné zdravie)

(32 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...