Reuma sa vyskytuje aj u detí

Mysleli ste si, že reuma sa vyskytuje len u starších a chorých ľudí, ktorý prekonali zápalové ochorenie? Omyl! Reuma sa vyskytuje aj u detí.

Žiaľ, stretávame sa s ňou u malých detí vo veku okolo 2 roky, u detí pred pubertou a u detí v puberte.
Deti sa začnú sťažovať, že ich bolia nôžky, nevládzu chodiť, vyskytujú sa aj prípady, kedy sa dieťa nesťažuje na nič, len mu zrazu začnú opúchať kĺbiky a sú citlivé na bolesť.

Vďaka láskavosti p. Červenákovej a jej dcérky Veroniky a dcérky Katky, ktorá všemožne pomáha svojej sestre, máme možnosť bližšie sa zoznámiť s ich príbehom a priebehom ochorenia.

Keď mala Veronika dva roky, ochorela. Začala krívať a hovorila, že ju bolia nožičky. Zdalo sa, že malé dieťa si len vymýšľa, aby nemuselo chodiť. O mesiac sa už na nožičky ani nepostavila.

Ostala ležať, prestala jesť, nevedela udržať lyžičku. Dievčatko skončilo v jednej z bratislavských nemocníc, diagnostikovali jej juvenilnú artritídu.
„Dlho sme si nechceli pripustiť, že naše dieťa má reumu. Aj my sme si mysleli, že toto ochorenie sa týka len starých ľudí. Dúfali sme, že nám to niekto vyvrátili, žiaľ, bola to pravda,” vracia sa k ťažkým chvíľam Veronikina mama.

„Po nevhodnej liečbe sme odišli na reverz a Veroniku sme premiestnili do Piešťan. Po príchode nám povedali, že sme prišli o 5 minút dvanásť. Brufén, ktorý dostávala v bratislavskej nemocnici ihneď vylúčili a nasadili rehabilitáciu. Za niekoľko týždňov sa naša dcéra opäť postavila,” rozpráva pani Beáta Červenáková „Jedna z prvých rád, ktoré nám doktorka Košková dala, bola: pokiaľ ju budete ľutovať, nosiť na rukách, skončí na vozíčku. Starali sme sa o ňu ako o zdravé dieťa. Musela chodiť, cez bolesť, cez plač. Keď nechcela cvičiť, motivovali sme ju hračkou, sladkosťou. Jej utrpenie nás bolelo viac ako ju. Nikdy sme nedali nič najavo, no veľa nocí sme s manželom preplakali.”

Navzdory ťažkostiam

Veronika mala najprv problém s kolenami, potom s členkami – choroba zasiahla postupne všetky kĺby. „Keď som sa našej detskej lekárky pýtala, aké mám možnosti, aby som sa mohla starať o ťažko postihnuté dieťa, ktoré nechodí, odporučila mi jediné: ísť opäť na materskú. Až neskôr som sa dozvedela, že som s Veronikou mohla ostať doma, až kým by nedovŕšila sedem rokov,” ťažká si Veronikina mama, povolaním inžinierka ekonómie, ktorá sa vzdala sľubnej kariéry na vysokej škole v záujme záchrany vlastnej dcéry. Najprv mala neplatené voľno, neskôr ošetrovateľský príspevok – zarába manžel.
„Keď sa nám narodila Katka, Veronika mala tri roky. Denno-denne som s ňou chodievala na rehabilitácie. Rána boli najťažšie. Triasli sa jej nožičky, nevládala sa postaviť. Musela sa rozcvičiť, vytrpieť ľadové obklady, aby jej odpuchli kĺby a potom cvičiť. Niekoľkokrát denne som jej musela ručičky vyväzovať do dláh, aby sme predišli deformitám, pichať lieky. Boli to galeje.

Po nastúpení do prvej triedy školy sa Veronika presúvala najmä na bicyklíku, čo bolo pre ňu častokrát ľahšie ako ísť na vlastných nohách.
Mnohí rodičia nás odsudzovali, že Veroniku trápime a mali by sme ju voziť autom… Mali sme každému vysvetľovať, že naše dieťa má školu päť minút od bytu a hlavne, že potrebuje pohyb, lebo bez neho by úplne prestala chodiť? Zbytočné!”

„Museli sme prekonať veľa ťažkostí, aj s tým, aby ju kolektív detí prijal medzi seba. Za deväť rokov vyskúšala Veronika všetku dostupnú liečbu, naposledy biologickú liečbu. Vďaka nej sme zažili zázraky. Bolesti aj opuchy ustúpili, za rok a pol vyrástla Veronika o 11 centimetrov, začala rekreačne športovať, plávať, dokonca hrať hokej (len na dvore), lyžovať…
Samozrejme pod dozorom, ale podstatné je, že aj ona môže!
Dievčatko, ktoré si s boľavými prštekmi nedokázala zapnúť ani gombík na svetríku dnes sníva o tom, že chce byť zverolekárkou a právničkou. Nie jedno, alebo druhé – obidve naraz.

(22 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)

Loading...