Náš drahokam Veronika

Deti v nemocnici ma poznajú pod menom sestrička Skúmavka. A to nie len preto, že zbožňujem skúmavky všetkých druhov a veľkostí, ale aj preto, že nesmierne rada skúmam, kde sa dá nájsť humor. Občas je skrytý pod nemocničnou posteľou, inokedy sa skrýva pod vankúšom či držiakom na infúziu.

Ako zdravotná klaunka som však presvedčená o tom, že humor sa dá nájsť takmer v každej situácií, dokonca aj vo chvíľach, kedy nám na prvý pohľad do smiechu nie je. Potvrdilo sa mi to aj pri mojej nedávnej návšteve na detskom oddelení košickej nemocnice…

„Viktóóória!“ natešene som skríkla vo dverách nemocničnej izby. „Ahoj Viktóória!“

Sestrička Bodka, ktorá bola v ten deň moja klaunská dvojička, do mňa drgala lakťom.

„Čo si ty už úplne na hlavu? Veď to je Ve-ro-ni-ka!“

„Nie, nie…“ krútila som hlavou, „Viktória sa jej hodí viac. Znamená totiž víťazstvo!“

A Veronika o víťazstvo nad svojou chorobou bojovala zubami-nechtami. Poznali sme sa už dlhšie. Za ten čas, čo som ju ako zdravotná klaunka navštevovala v nemocnici, sme si stihli vytvoriť blízky vzťah. Aj s jej sympatickou mamičkou sme si padli do oka. Vždy som s tichým obdivom sledovala, s akou odvahou a silou tieto dve dámy bojujú s Veronikinou vážnou diagnózou. A tiež – s akým nadhľadom sa dokážu pozerať na ťažkú situáciu, v ktorej sa ocitli. 

Naša malá kamarátka nás veselo vykúkala spod paplóna. Vedeli sme, že je po vážnej operácii nohy, ktorú mala teraz v sadre. Aj tak jej však na tvári žiaril úsmev. A nielen jej – aj jej mamičke, ktorá odložila časopis a čakala, čo sme si pre ne pripravili. 

Do izby sme vošli lyžiarskym krokom – lyžiarka sezóna bola už síce takmer na konci, no to nám nebránilo v tom, aby sme obidve predviedli svoj špecifický štýl. Ja ako pokročilý lyžiar som predvádzala karvingové oblúčiky, začiatočníčka Bodka sa v pluhu a „záchodovom postoji“ musela odrážať paličkami, aby sa dopracovala až k Veronikinej posteli.

„Vidím, že aj slečna bola na lyžovačke!“ ukázala sestrička Bodka na Veronikinu nôžku. „To ste si spravili na ktorom svahu, prosím vás?“

V tom momente som v duchu zamrzla. V niektorých situáciách je ťažké odhadnúť, či o zdravotnom stave pacienta môžeme žartovať, alebo je to už „cez čiaru“. No práve deti s vážnou diagnózou zvyknú mať nad svojou situáciou neuveriteľný nadhľad, a presne tak to bolo aj s Veronikou. Zasmiala sa a opravila nás – nespadla na lyžiach, operovali jej nôžku. Dali jej do nej špeciálnu kosť – kovovú, no je v nej aj zlato. So sestričkou Bodkou sme sa hneď chytili.

„Zlato? To je neuveriteľná náhoda! Veď my akurát zlato potrebujeme!“

„A načo?“ sestrička Bodka sa tvárila nechápavo.

„No na svadbu! Aby ste nám rozumeli,“ otočila som sa na Veronikinu mamičku, „tuto s kolegyňou sa budeme zanedlho vydávať a veľmi by sa nám zišli zlaté obrúčky.“

„To sú ale nemiestne vtipy, doktorka Skúmavka!“ hnevala sa moja klaunská kolegyňa. „Takéto reči si láskavo odpustite!“

Obidve sme popri klaunovaní pozorne sledovali reakcie Veroniky a jej mamičky. Vedela som, že sa nachádzame na veľmi citlivom území a každý z našich vtipov bol do istej miery risk. No Veronika sa smiala tak, až sa jej celá posteľ natriasala. A mamičkin úsmev nás utvrdzoval v tom, že môžeme pokračovať.

„Viki, ja už viem, čo si ty!“ nahla som sa k našej malej kamarátke. „Veď ty si zdroj drahých kovov!“

„Hotový poklad,“ súhlasila Bodka.

„Zlato, striebro a drahokamy v jednom.“

Veronika sedela na postieľke a usmievala sa. V duchu som si pomyslela, že je naozajstným drahokamom. Rozžiarená, s ligotavými, šibalskými iskričkami v očiach, krehká, no zároveň silná ako diamant. Sestrička Bodka sa nádejala, že si z toho pokladu niečo odnesie domov, no obidve sme dobre vedeli, že my sme už to najcennejšie dostali – Veronikin smiech, ktorý naplnil celú izbu a a rozligotal mamičkine dojaté oči. A to bol ten naozajstný poklad.

Lívia Keseličková alias sestrička Skúmavka

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...