Možno preto, že som z doktorskej rodiny a v detstve som dosť času strávila v špitáli, v ambulancii, s inými doktormi a počúvala rôzne historky a príbehy, možno preto, že naša rodinná anamnéza nesie „dôsledky“ neočkovania, som v postoji k očkovaniu ako takému, jeho odmietania či odďaľovania pomerne opatrná.
Je pravdou, že som tento akt vždy vnímala ako niečo, na čo bola naša spoločnosť hrdá. Tak vyrastala som ako Husákove dieťa a v tom čase bol dôraz na prevenciu veľmi veľký. Myslím, že naši lekári boli hrdí právom.
Ale už nie sú roky osemdesiate či deväťdesiate, máme 21. storočie a veľa vecí sa robí inak. Čo nemusí byť od veci, pravda. Čo sa očkovania týka, myslím, že aktuálne má veda i antivax hnutie príliš málo údajov v rukách, na to, aby sme vedeli zodpovedne prehlásiť, že to, či ono, je OK alebo je vysoko rizikové.
O čom ale medicína hovorí a na čo upozorňuje, je znižovanie kolektívnej imunity MUDr. Krištúfková zo SZU pripomína, že „význam očkovania a celého Národného imunizačného programu sa nedoceňuje. Je to asi preto, že program je úspešný, choroby sa nevyskytujú a ľudia ich prestávajú považovať za hrozbu.“
Podľa jej názoru, je výrazom solidarity a zodpovednosti voči sebe i okoliu, ak svoje deti očkovať necháme. V minulom režime sa o povinnosti očkovať nediskutovalo. Ľudia boli radi, že sa tak robilo, pretože videli reálnu pomoc – zažili hrôzy niektorých ochorení a následne videli, ako sa počty chorých detí znižujú.
Zaočkovanosť na Slovensku klesá Nie masívne, ako by sa mohlo zdať, ale klesá. Odborníci (ÚVZSR) vyčísľujú, že pokleslo percento zaočkovaných detí narodených v roku 2012 na rizikovú úroveň. V rámci základného očkovania proti osýpkam, rubeole a mumpsu vakcínou MMR v Bratislavskom kraji nastal pokles na úroveň 88,8 percenta (iba 85-percentná je zaočkovanosť v bratislavskej Petržalke, Čunove a Rusovciach), v Trenčianskom kraji na 92,8 percenta, v Banskobystrickom kraji na 94 percent a v Košickom kraji na 93,9 percenta.
Tieto údaje dávajú epidemiológovia do súvisu s tým, že v rokoch 2010 – 2012 mohutnel tlak protiočkovacích kampaní. Tie mohli viesť rodičov detí narodených v tomto období k tomu, že svoje deti zaočkovať nedali. Riziko vidia odborníci v tom, že veľa z týchto detí vlani nastúpilo do škôlok. Čím viac nezaočkovaných detí je v kolektíve, tým väčšia je pravdepodobnosť šírenia nákazy.
Ako je to s očkovaním v zahraničí? Koľko očkovaní majú napr. európske krajiny ako „povinné“?
U nás ešte neplatí pravidlo, že do štátnej škôlky môže ísť len zaočkované dieťa – tak ako je tomu napr. v USA. Inak, ak by vás zaujímalo, ako v USA monitorujú výskyt ochorení v súvislosti s očkovaním, môžete si kliknúť sem.
V súvislosti s témou ak sa očkuje, choroby miznú, ak sa očkovať prestáva, choroby sa znova objavia, sme oslovili Úrad verejného zdravotníctva SR, ktorý situáciu v očkovaní u nás monitoruje a usmerňuje. Odpovede nám poskytla jeho hovorkyňa, Mgr. Martina Merková.
Kedy sa u nás začalo plošné očkovanie?
Pokiaľ ide o začiatky povinného očkovania, na území prvej Československej republiky bolo povinné očkovanie proti pravým kiahňam (variola) uzákonené v roku 1919, i keď na území Slovenska sa proti tejto nákaze očkovalo už za čias Rakúsko-Uhorskej monarchie.
Začiatky plošného očkovania na území Slovenskej republiky možno datovať do roku 1957, išlo o plošné celonárodné očkovanie proti detskej obrne (poliomyelitíde). Práve očkovaním proti poliomyelitíde si Slovensko zabezpečilo svetové prvenstvo. Dovtedy nevídaná plošná vakcinácia odštartovala v polovici februára 1957 v Modre. Od začiatku mája boli následne v priebehu desiatich dní očkované proti poliomyelitíde všetky deti vo veku 0 až 7 rokov na území celého Slovenska. Táto akcia bola prvým celonárodným, plošným očkovaním na svete.
Akú sme mali zaočkovanosť od roku 1950 do roku 2015?
Slovenská republika patrila vďaka legislatívne zakotvenej povinnej imunizácii k európskej špičke, čo sa týka dosiahnutej úrovne zaočkovanosti. Povinné očkovanie zabezpečilo, že zaočkovanosť detí sa od začiatkov povinného očkovania mohla dostať nad potrebnú 95 % hranicu. Tá je nevyhnutná pre zabezpečenie kolektívnej imunity, ktorá zabraňuje vzniku epidémií. V poslednom období sa zaznamenáva pokles úrovne zaočkovanosti spôsobený odmietaním povinného očkovania.
Ako u nás klesal výskyt ochorení, proti ktorým sa očkuje v rámci povinného očkovania?
Proti záškrtu sa začalo povinne očkovať v roku 1946, v roku 1955 bola zaznamenaná chorobnosť 18,7/100 000 obyvateľov, v roku 1965 0,2/100 000, posledné prípady tohto ochorenia sa zaznamenali v roku 1980 (chorobnosť 0,02/100 000) a odvtedy sa u nás toto ochorenie nevyskytlo. V 90. rokoch prebiehala v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu obrovská epidémia záškrtu s desiatkami tisíc ochorení a tisíckami úmrtí. Príčinou bola nízka zaočkovanosť a epidémia postihla deti i dospelých. Vysoká zaočkovanosť slovenských detí vtedy zabránila vzniku epidémií tohto ochorenia na našom území.
Mohlo by vás zaujímať: Nežiadúci účinok očkovania – téma nežiaduca?
Pred zavedením povinného očkovania proti osýpkam (v roku 1969) sa priemerná ročná chorobnosť v období rokov 1953 až 1970 pohybovala na hodnote 391,3/100 000 obyvateľov. V roku 1978 bola úroveň chorobnosti 4/100 000. Od roku 1998 sa v Slovenskej republike osýpky nevyskytli. Zaznamenali sa len ojedinelé prípady importované zo zahraničia.