Zdravotní klauni prichádzajú do nemocníc s cieľom vyčariť úsmev

Spievanie, ukulele, bublinky, usmiate asi 4 mesačné dievčatko na JIS-ke a vedľa neho mamina, držiaca knižku, v korej má založený prst. Na prvý pohľad normálna izba, bežná situácia. Želáme mamine, nech čo najskôr idú domov. Mamina sa usmieva, my odchádzame. No čím sme bližšie k dverám a hudba sa stišuje, tým je mama smutnejšia. Už mi z dverí trčí len hlava, keď  v tom sa niečo v mame zlomí a začne bez zábran plakať. Úplne stuhnem, je to veľmi zvláštny pocit. Ani na sekundu nezaváham, vrhnem sa k nej a objímem ju. Ona prijme moje objatie. Snažím sa ju utešiť: „ nebojte sa, o chvíľu pôjdete domov…“ ona ma neprestáva objímať a povie: „áno, ale čo potom?“

Všimnem si knižku s mnohými záložkami, ktorú tak poctivo číta.

„Život s diabetom.“ Zrazu mi je všetko jasné. Pozrela sa na mňa a vedela, že už viem, čo tým myslela.

„Nebojte sa, medicína ide veľmi rýchlo dopredu. To zvládnete! Veď sú aj oveľa horšie veci…“ vravím jej, a ona prikyvuje hlavou položenou na mojom ramene. Cítim, ako sa mi úplne odovzdala a ako potrebovala s niekým zdieľať túto svoju bolesť a tým sa jej aspoň čiastočne zbaviť. Zrazu začína dýchať oveľa pokojnejšie a už neplače. Pomaly ju púšťam a pozrieme sa na seba. Našla opäť silu bojovať ďalej. Lúčime sa, no teraz je atmosféra v miestnosti úplne iná. Malá sa stále usmieva, mama ju drží za malú rúčku cez medzeru medzi železnými tyčkami jej postieľky. V jej pohľade je obrovská vďaka a odhodlanie byť pre malú čo najväčšou oporou.

Je to tak. Niekedy nás rodičia potrebujú viac ako deti. Som veľmi šťastná, že som bola v nemocnici práve v tento deň a že som mohla pomôcť tejto mame v jej ťažkom boji.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...