Elektívny mutizmus

Mária Kopčíková 8

Mutizmus patrí k neurotickým poruchám reči (môže sa objaviť aj pri psychotických problémoch). Ide o narušenie komunikačnej schopnosti, pri ktorom dochádza k strate artikulovanej reči. Mutizmus vo všeobecnosti znamená neprítomnosť alebo stratu rečových prejavov, ktorá nie je podmienená organickým poškodením centrálneho nervového systému.

ingimage

Elektívny mutizmus je prechodným stavom, kedy dieťa nerozpráva a neodpovedá na otázky, ale môže reagovať pohybom alebo gestom. Je to zvláštny problém verbálneho správania, v ktorom je úplne vyvinutá reč prejavovaná v prítomnosti určitých osôb a potláčaná v prítomnosti iných. Narušenie komunikačnej schopnosti býva podmienené psychogénne, obvykle vzniká na podklade silného psychického traumy (šok, stres, vyčerpanie ad.)

Deťom, u ktorých sa objaví problém s mutizmom, sa venujú rôzni odborníci. Ide takpovediac o problém na hranici odborov, preto sa na jeho riešení môžu podieľať detský psychológ, psychiater, logopéd a aj foniater. V Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH 10, 1992) je elektívny mutizmus, zaradený do kapitoly F94 – Poruchy sociálnych vzťahov so vznikom v detstve a adolescencii. Elektívny mutizmus postihuje približne 0,1 percent detskej populácie, trpia ním o niečo častejšie dievčatá ako chlapci, ale rozdiel nie je významný.

Prečo a kedy sa môže mutizmus objaviť?

Odborníci hovoria, že mutizmus pozorujú u detí, ktorých nervová sústava zrelosťou nezodpovedá ich biologickému veku, u detí s prejavmi ADHD a tiež u detí, ktoré zažívajú dlhodobý stres alebo prežili nejakú traumatickú skúsenosť.

Pri pátraní po príčinách mutizmu sa takmer vždy dospeje k viacerých okolnostiam či vplyvom, ktoré boli spúšťacím mechanizmom. Kutálková hovorí, že čím je dieťa celkovo labilnejšie, tým miernejšia trauma stačí na to, aby vyvolala silnú stresovú reakciu organizmu, ktorá zablokuje rečové funkcie.

Erika Tichá z katedry Špeciálnej pedagogiky UK uvádza, že v súvislosti s vymedzením možných príčin elektívneho mutizmu sa do popredia často dostávajú rodinné faktory úzko súvisiace s rodinnou atmosférou, komunikačnými stratégiami používanými rodičmi, ako aj celkovým výchovným štýlom. Vo svojej výskumnej práci hovorí, že pre rodiny s elektívne mutistickým dieťaťom je mnohokrát typický hyperprotektívny výchovný štýl, spojený so strachom z odlúčenia sa od matky. Matky sú zvyčajne vnímané ako príliš ochraňujúce alebo dominantné. Naopak, otcovia sú popisovaní ako pasívni, ľahostajní a neprívetiví. Rodiny sú často sociálne izolované. Jeden alebo obidvaja rodičia sú hanbliví, zdržanliví a tak ponúkajú dieťaťu v mlčaní príklad.

Problém s mutizmom sa u dieťaťa spravidla objaví prvýkrát pri vstupe do škôlky. Samozrejme môže sa objaviť aj neskôr, napr. pri nástupe do školy alebo v puberte. Pokiaľ si rodičia alebo pedagógovia všimnú u dieťatka, že v istých situáciách alebo s istými ľuďmi prestalo komunikovať (alebo ani nezačalo), mali by tejto situácií už v predškolskom veku venovať pozornosť. Môže sa pochopiteľne jednať o prejavy hanblivosti, ktoré opadnú po istom čase (dieťa sa adaptuje na kolektív ..). No v prípade opakujúcich sa mutistických prejavov je vhodné obrátiť sa na odborníkov.

Problém mutistického dieťaťa v škole je často závažnejšie než v škôlke. Deti trpia nedostatkom sebavedomia, môžu mať problém prejaviť sa (odpovedať pred triedou). Preto je dôležité, aby sa ich problém riešil včas a problémy sa nenabaľovali.  

Problémy detí s mutizmom

Výskumná práca Mgr. Tichej priniesla aj akýsi sumár problémov, ktoré sa u mutistického dieťaťa môžu objavovať. Nižšie uvedené typy problémov môžu byť vodítkom pre rodičov či pedagógov v popisovaní reálneho problému dieťaťa – je vhodné sledovať, či dieťa okrem toho, že „nehovorí“, má ešte aj nejaký iný prejav možného problému.

  • Emocionálne problémy: neschopnosť prejaviť príjemné emócie, tendencia byť vážny; manifestácia úzkosti – hryzenie do pier, nehybný postoj, schúlený a nehybný sed, sklonená hlava; odmietanie jedla mimo domova; somatizáci – bolesti brucha, bolesti hlavy, časté choroby, ohrýzanie nechtov, pomočovanie; emócie strachu a neistoty – strach z nových aktivít.
  • Nenáležité prejavy pri hre:  agresívno-deštruktívne reagovanie v hre; fyzické ubližovanie hrovému partnerovi, odhadzovanie hračiek; extrémne reakcie  na vlastný neúspech v hre.
  • Problémy v sociálnej komunikácii a interakcii: ignorovanie snahy o nadviazanie kontaktu v hre – ignorovanie otázok a pokusov hrového partnera zapojiť dieťa do aktivít; málo kamarátov; obavy prehovoriť pred autoritou, pred skupinou …; negativizmus, provokačné správanie.
  • Ťažkosti v sebapresadzovaní a okrajová pozícia v hre: nedostatočnosť v sebaobsluhe a potreba pomoci – nesamostatnosť dieťaťa; nedostatok spontánnosti v reagovaní a tendencia napodobňovať hrového partnera; nerozhodnosť v hre a vo voľbe toho, s čím sa bude hrať, váhanie, čo urobiť;  nedotýkanie sa hrového materiálu (hlina, plastelína); prehnaná opatrnosť v pohybových prejavoch;

Diagnostika a terapia mutizmu

Diagnóza elektívny mutizmus sa určuje, ak problém trvá najmenej jeden mesiac a mali by sa na nej podieľať vyššie spomenutí odborníci. Ak sa napriek snahe rodiny a pedagógov nadviazať kontakt, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc, aby bol správne určený problém. Po vylúčení organických príčin obvykle nasleduje terapeutická práca psychológa alebo špeciálneho pedagóga s dieťaťom. No nevyhnutnou súčasťou úspešnej terapie je aj najbližšia rodina.

Tichá v súvislosti s terapiou mutizmu spomína hrovú terapiu. Nie je to obyčajná „hra na piesočku“, je to cielený terapeutický postup, ktorý dáva šancu rodičovi sa aktívne zapojiť do procesu liečby svojho dieťaťa. Štruktúru vlastného terapeutického programu tvoria pravidelné stretnutia rodiča a terapeuta v priestoroch terapeutickej herne a domáce hrové stretnutia rodiča a dieťaťa, v ktorých rolu terapeuta preberá samotný rodič (podľa Landretha). 

Inšpirujte sa prečítajte si viac o filiálnej terapii.

Počas spoločnej hry je dieťa stredobodom pozornosti rodiča. Rodič dieťaťu ponúka široké spektrum hrového materiálu podnecujúceho voľnú, symbolickú hru. Nedáva návrhy v tom čo, má dieťa robiť, ale je v blízkosti dieťaťa.

Hrová terapia dáva dobrý priestor na intervenciu pri riešení elektívneho mutizmu, pretože vytvára bezpečný a akceptujúci vzťah medzi dieťaťom a hrovým partnerom, kde je akceptované jeho mlčanie.

Opakujúce sa výzvy matky smerom k dieťaťu, aby niečo povedalo zvyšujú tendenciu dieťaťa nereagovať žiadnym spôsobom. Akceptovanie mlčanlivosti dieťaťa matkou (alebo inou blízkou osobou) vytvára priestor pre spontánnejšie reagovanie dieťaťa aj vo forme spočiatku neverbálnych spôsobov komunikácie.

Odborníci poskytujú isté odporúčania smerom k rodičom, ktoré by bolo vhodné pri riešení elektívneho mutizmu praktikovať:

  • Akceptujte mlčanie dieťaťa a nenúťte ho, aby čokoľvek hovorilo.
  • V kontakte s dieťaťom buďte verbálne aktívni a pokúste sa reflektovať správanie a emócie dieťaťa („zdá sa mi, že si nahnevaný – smutný – veselý …“).
  • Buďte „nevšímaví“ voči akýmkoľvek pozitívnym posunom v prejavoch dieťaťa ( prvé slová, spontánna aktivita dieťaťa), považujte ich „za samozrejmosť“. Netreba híkať „no skvelé! Super! Konečne si niečo povedal …“.
  • Naučte sa spoločne s dieťaťom, ako by mohlo bezpečne ventilovať negatívne prežívanie. U týchto detí, v dôsledku obavy komunikovať verbálne, je normálne, že dlhodobo prežívajú napätie z toho, aby sa adekvátne vyjadrili. Potom sa môžu prejaviť zlostným výbuchom v nevhodnom čase a na nevhodnom mieste. Potrebujú si preto nájsť svoj spôsob, ktorý ich nevystraší a bude akceptovateľný okolím (udriem do boxovacieho vreca, nie do mamy …).

Vždy je dobré poradiť sa s odborníkom a pracovať spoločne ako tím. To vyžaduje istú mieru pochopenia významu terapeutického postupu pre dieťa – v tomto prípade spomenutej hrovej terapie. Požiadajte preto psychológa alebo špeciálneho pedagóga, aby vám objasnil navrhovaný postup práce a vašu úlohu v ňom.

Inšpirujte sa prečítajte si viac o filiálnej terapii.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (26 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...
Author image

Mária Kopčíková

články autora...

Komentáre k článku

  1. Zdravím, ako tu viacerí píšete aj my máme doma dcérku so selektívnym mutizmom, ktorý sa prejavil nástupom do škôlky.Riešili sme to aj zmenou škôlky, keďže ju tam v istých situáciách nútili hovoriť. V Novej škôlke mala šťastie na deti, ktoré ju akceptovali a mali radi. Školu sme vyberali po rozhovore s budúcou pani učiteľkou, ktorá bola ochotná hľadať spôsoby hodnotenia i práce s ňou. Čítanie napr. hodnotila tak, že sme ju doma nahrávali na diktafón. Výrazne však pomohla práca školskej logopedičky, ktorá sa jej ujala. Pamätám sa, že najprv skúšali fúkať do pierka…postupne krátko odpovedala na otázky a časom čítala v kabinete už aj triednej učiteľke, potom pred žiakmi s rôznymi poruchami, ktorí chodili taktiež k logopedičke a nakoniec aj pred triedou. Trvalo to rok. Súbežne sme pracovali aj my ako rodičia, vyhľadávali sme situácie, kde by si svoju samostatnosť mohla skúšať…vypýtať si zmrzlinu, podarilo sa to až po mnohých pokusoch, ktoré sme nehodnotili len ju povzbudzovali. Kúpiť si desiatu v školskom bufete,veľa rôznych situácií zo života aby sa ich zúčastňovala a boli jej známe. Taktiež sme pomáhali pri nadväzovaní kamarátstiev, organizovaním oslavy narodenín, pozývaním domov, kde sme ju motivovali, venovali sa …vyberali sme spoločné hry, kde sa nevedomky prejavovala výkrikmi radosti atak… Povahou je veľmi cieľavedomá, čo myslím k jej pokroku výrazne prispelo. Dnes má 15 rokov a je samostatná primerane k veku. V 14 rokoch absolvovala aj ročnú terapiu u sociálnej pedagogičky v pedagogicko-psychologickej poradni, kde sa venovali rôznym aspektom života , sebahodnoteniu, sebauvedomovaniu, životnej ceste,to jej pomohlo pred nástupom na strednú školu. Ako rodič však stále určité rysy mutizmu pozorujem,myslím si, že sprevádza jeho nositeľov po celý život…dôležitá je ich akceptácia a motivácia do života.

  2. Moja dcera bude mať 13 rokov. Pri nastupe na školsku dochdzku zažila v prvom ročníku stres, učitelka v triede začala vrieskať po nejakom dieťaťi. Odvtedy dieťa v škole nerozprava, dokonca jej bolestivo zvrieralo hrdlo ked chcela niečo povedať. Psychiatrické lieky nepomáhajú….nedokazem najsť školu v ktorej by učiteľky nevrieskali po deťoch, chcela by som aby bol v škole dieťaťu pridelený osobný asistent ktorý zoberie do miestnosti len ju a tam ju bude vyučovať…pretože napr. ked je cigan v triede a ucitelka ho musí zdrapnúť za tričko a hučať po nom,….tak dcerka to vnima uplne hrozne. Teraz sa z toho začala v škole pomočovať, pretože sa nemôže vypytať na wc, tak to radsej pusti do nohavic…takze v škole začala tento rok nosiť plienky!!! BOli sme hospitalizovany pred mesiacom na Kramaroch na detskej psychiatrii, vobec nam tam nepomohli. Doteraz čakam na spravu odtial. Takže som rozhodnuta sa obratiť na detskeho ombudsmana, moje dieťa ma pravo na vzdelavanie v pokojnom prostredi.

  3. Aj ja mam dievča s em má už 14 v prvom ročniku na zš som chodila s nou ku psychiatričke a ta jej davala lieky ,ale to uz nebolo moje dievčatko . Pardon ,ale pripadalo mi to ako keby na nej skúšala tie lieky s tolkymi nežiadúcimi účinkami . Tak po roku som žiadne lieky nedávala . A čitat ,odpovedat najskor nechcela vobec pred triedou , mali sme dobrú pani učitelku a tá mi dovolila s nou sediet v triede jasne že v prvej lavici,aby ju nic nevyrušovalo . A tak počase začala čitat ale potichu a to aj teraz v 8 ročniku čita potichu a stale sedí v predu alebo bez mna . smile Od 6 ročnika je integrovana v triede, nemusi odpovedat ústne ale písomne . Kamaratou nema v triede ,nechapu ju . Cely den je ticho v triede potom pride domou ukecana moja kočka . Deti s em to majú tažšie ,lebo čo iný beru ako samozrejmosť im to pride hrozne tažké, stresujúce, niečo nové alebo neviem akoby som to nazvala .Napríklad aj v autobuse si vypítat listok …..

  4. Mam podobny problem s dietatom, vedel by niekto poradit aspon jedneho odbornika na slovensku?

    Dakujem vopred!

     

    E.

  5. Naše dieťa má EM.

    Tiež sme zápasili s bezradnosťou odborníkov pri tomto probléme.

    Slovensko je naozaj pozadu, nielen čo sa týka možností terapie, ale aj poznania príčin choroby. Zdá sa že aj tento článok je trochu vedľa – zahraničný výskum už jednoznačne ukázal, že EM nemá nič spoločné s tým ako dieťa vychovávajú. Tie tézy o hyperprotektívnosti a spúšťajúcej traume sú len domnienky, ktoré neboli a nie sú štatisticky podložené, akurát predstavujú ďalšiu facku rodičom. Ako by nemali dosť starostí s dieťaťom,, ešte ich zasypávajú výčitkami a pocitmi viny.

    Na druhe strane v niečom je Slovensko popredu – na rozdiel od niektorých krajín (napr. daktoré štáty v USA) tu neskúša sociálka odoberať deti rodičom a nevyhlasuje EM za znak týrania detí.

  6. Váš komentár

    Tento článok je veľmi pekne napísaný. Ja sama mám syna s touto poruchou. Od predškolského veku s ním chodíme po rôznych psychológoch a bezvýsledne. Táto diagnóza je zriedkavá a niektorí psychológovia nevedia ako majú s takým dieťaťom pracovať, čo nám aj sami potvrdili. Myslím, že na Slovensku sme v tomto dosť pozadu. Rada by som našla psychológa, ktorý by sa syna ujal a intenzívne by s ním pracoval. Inak je syn nadpriemerne inteligentný, chodí už do 4.ročníka základnej školy, kde navštevuje triedu pre intelektovo nadané deti ale nerozpráva. Doma rozpráva až priveľa, ale v škole vôbec, čo začína vadiť aj učiteľom a nie všetci sú v tejto oblasti tolerantní a chápaví. Ak máte s touto diagnózou nejaké skúsenosti, a chcete sa s nimi o ne podeliť, napíšte mi prosím.

    Zuzana

    1. Milá Zuzana! Aj u môjho syna, ktorý je momentálne predškolák bol diagnostikovaný selektívny mutizmus. Na terapie k psychologičke chodievame už rok, no do dnešného dňa s ňou neprehovoril. Boli sme aj u psychiatričky, tá nám povedala, že na syna nemáme tlačiť, aby rozprával. Má hrať hry, v ktorých sa rozvíja emocionálna stránka osobnosti („hra na vojačikov“). Čiže žiadne legá, hlavolamy, encyklopédie, puzzle, ktoré tak zbožňuje. Tiež je nadpriemerne inteligentný. Údajne deti s touto diagnózou, ktoré chodili k „našej“ psychologičke patria medzi najlepšie v triede. Prosím Vás, ako skúšali Vášho syna z čítania, riekaniek? Ako reagovali učitelia? Budem Vám veľmi vďačná, ak opíšete akúkoľvek skúsenosť najmä zo školského prostredia syna.
       
      Z

Pridaj komentár