Pobyt detí v nemocnici

Ivana Ilgová, SRo 0

Pobyt dieťaťa v nemocnici je strašiakom pre každého rodiča. Ponúkame vám rozhovor s MUDr. Danielou Sejnovou o skúsenostiach s hospitalizáciou detí a o klaunoch, ktorí ich chodia rozveseliť.

  • Kto horšie zvláda celú mašinériu okolo príchodu do nemocnice? Dieťa alebo jeho rodič?
  • Na začiatku to, čo vidíme, je jednoznačne dieťa, ktoré plače, nechce odísť z náručia svojej mamy. A mama musí byť tá, ktorá je tá silná a ktorá nesmie dať najavo to, ako jej puká srdce. Obe zúčastnené strany to zvládajú veľmi ťažko, ale rodič sa snaží byť dieťaťu nápomocný a neukázať strach.

  • Je rozdiel medzi mladšími a staršími deťmi?
  • U mladších detí je markantný rozdiel v tom, že dieťa plače a nechce sa odtrhnúť od matky. Ale so staršími deťmi, adolescentmi je mnohokrát maska toho veľkého dieťaťa, ktoré si myslí, že nesmie navonok ukázať strach a obavy. Staršie deti to znášajú lepšie, ale duša je zranená rovnako ako duša malého dieťaťa.

  • Nebolo by lepšie, keby do nemocníc odprevádzali svoje deti otcovia, ktorí sú možno menej citliví?
  • Z praxe môžem povedať, že otcovia sú hlavy rodiny, autority, ale mnohokrát matka je silnejšia ako otec. Do nemocnice by mali odprevádzať obaja rodičia, lebo často sa potrebujeme s nimi porozprávať.

  • Pomohlo by, keby sme niekedy zobrali so sebou dieťa, ak ideme za niekým na návštevu do nemocnice, aby sa s prostredím zoznámil?
  • Situácia pri stomatologickom ošetrení je iná ako v nemocniciach. V nemocniciach sú deťom do 15 rokov návštevy zakázané. Je to hlavne z dôvodu hygienicko-epidemiologického. Deti mnohokrát prichádzajú do infekčného prostredia a samé môžu doniesť infekcie. Toto by nebola cesta. Cesta by bola v domácom prostredí, rodine, škôlke, predškolských a školských zariadeniach – formou hry.

  • Plánované odchody do nemocnice. Od akého veku dieťa chápe, že ide niekam inam?
  • Veľmi skoro. Kojenec nevie, že ide do nemocnice, ale keby tam zostal sám, trpí, stráca sa kontakt matka-dieťa. Vnímať to začínajú deti od 2., 3. roku, ale teraz je už iná situácia ako v minulosti. Matky v prevažnej väčšine môžu zostať s deťmi v nemocnici. Ak to prevádzkové a priestorové možnosti dovolia, je v Charte práv garantované, že matka by mala byť hospitalizovaná do 6. roku veku dieťaťa. Všetky nemocnice na Slovensku boli stavaná ešte vtedy, keď sme takýto prístup nemali, mnohokrát sme boli hermeticky uzavretí, dodržiavali sme návštevné hodiny. Teraz, ak to priestorové možnosti dovolia, je hospitalizovaná matka, ktorá dojčí. Tiež sú hospitalizované matky so staršími deťmi, alebo sa aspoň využíva tá možnosť, že matky môžu byť nielen v rámci návštevných hodín, ale môžu byť s dieťaťom od rána do 19. hodiny, v noci zostáva dieťa samé.

  • Čo povedať dieťaťu, keď ide do nemocnice?
  • Je to ťažká odpoveď. Treba vysvetliť, že ide do nemocnice, určite ho niečo bolí, niečo, čo treba operovať, vyšetriť. Treba mu to vhodnou formou vzhľadom na vek povedať. U malých detí je značná pravdepodobnosť, že matka bude hospitalizovaná s dieťaťom. Pacienti v mojom oddelení sú iní ako v ostatných. Sú tu chronicky choré deti. Ony vedia, že majú prísť do nemocnice a že zase pôjdu domov. Doma sa hrajú na zdravotný personál, ale ony potrebujú vedieť aj viac. Často ma dieťa prekvapí, keď sa ho spýtam: „Ako, načo si sem prišiel?“ On odpovie: „Prišiel som na lumbálnu punkciu.“ A má 4 roky.

  • Mnohí rodičia sú zástancami toho, aby sa dieťaťu hovorila pravda o pobyte v nemocnici.
  • Áno, ani my, zdravotnícki pracovníci nesmieme hovoriť, že to nebude bolieť, ale musíme to povedať vhodnou formou – je to potrebné, bolesti, ktoré by sa mohli vyskytnúť, odstránime. Ak raz oklameme dieťa, stratíme dôveru.

  • Aké máte skúsenosti? Bývajú emocionálne slzavé scény, ťažké zvládanie?
  • Bývajú, a zvlášť vtedy, keď matka odchádza. Čím menšie dieťa, tým sa emócie prejavujú viac nekontrolovane. Čím staršie dieťa, dokáže to ovládať, ale rozchod je určite veľmi ťažký aj pre dieťa aj pre rodiča.

  • Čo robí personál pri príchodoch detí do nemocnice?
  • Snažíme sa uľahčiť to tým, že sa venujeme dieťaťu, rodičovi, povieme, čo môže dieťa v nemocnici očakávať. Hovoríme to v prítomnosti detí. Ukážeme im posteľ, kde bude ležať. Deti sa dajú nalákať na herne. Naše herne sú dobre vybavené hračkami, máme tam aj počítače. Pobyt dieťaťa, ak nie je v závažnom klinickom stave, je o tom, že sa môže učiť, hrať, pozerať televíziu.

  • Dnes už nemocničné oddelenia pre deti nie sú sterilné, nepríjemné, ale pripomínajú domáce prostredie?
  • Áno a zvlášť tie, kde sú hospitalizované chronicky choré deti.

  • Ste predsedníčkou OZ Červený nos. To mi zaváňa klauniádou. Aké je to združenie a pre koho je určené?
  • OZ Červený nos vzniklo pred 4 rokmi. Sú to profesionálni umelci, ktorí pôsobia v detskej fakultnej nemocnici, ale i v ďalších mestách – Banskej Bystrici, Žiline, a snažíme sa ich dostať do ostatných miest na detské oddelenia. Sú to profesionálni umelci, klauni, ktorí spríjemňujú pobyt deťom v nemocnici.

  • Robíte túto činnosť v nemocniciach pravidelne?
  • Áno. Celkovo na Slovensku pôsobí 14 klaunov. V našej Detskej fakultnej nemocnici máme 7 klaunov a pravidelne dochádzajú 2-krát do týždňa na kliniku detskej onkológie, 1-krát do týždňa na neurológiu, ortopédiu, urológiu. Sú to príjemne prežité popoludnia. Klauni prichádzajú so spevom, smiechom, farebne, humorne oblečení. Chodia od postieľky k postieľke, majú individuálny prístup. Naše deti sa na nich veľmi tešia. Sú už aj v rámci iných nemocníc Slovenska a chceli by rozšíriť pole svojej pôsobnosti.
    Odznelo v pravidelnej relácii Slovenského rozhlasu DOMÁCA LINKA.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Pridaj komentár