Aj škodoradosť je prospešná forma radosti ☺

Som zdravotná klaunka. Moje klaunské meno je primárka De Mencia, ale túto situáciu z nemocnice mám ešte v živej pamäti…

Na oddelení malých detí sme vošli do miestnosti, v ktorej ležala dvojročná Barborka a hneď na úvod na nás škaredo pokukovala. Keď sme vošli do chodbičky, zamračila sa, jednoducho nás vôbec nechcela pustiť k sebe bližšie. Jej mamina nám objasnila dôvod jej veľkého hnevu: „No, viete, ona už týždeň vôbec nerozpráva, ani s doktormi, a ani so mnou. Je nahnevaná, že musí byť v nemocnici. Neviem, čo s ňou mám robiť. “

Ako primárka De Mencia som vedela,

že tu nám ani muzikoterapia a ani bublinky nepomôžu, ale niečo by predsa len mohlo zabrať… Ihneď po príchode sme sa aj rozlúčili, nadvihla som záves na okne pri postieľke malej Barborky, zamávala jej a videla som, ako zvraštila obočie a oprela sa hlbšie do vankúša.

Ako som však mávala, buchla som si hlavu o okno. Vtom sa malá zarazila a prestala sa mračiť. Sledovala, ako si šúcham udreté čelo. Ospravedlnila som sa a ako som sa otáčala, buchla som sa opäť, a tentoraz celá. Vtedy sa už Barborka začala smiať na plné hrdlo prenikavým detským smiechom.

Môj kolega doktor Slíž ihneď pochopil, čo má robiť.

Snažil sa mi pomôcť, a v tom sme sa motkali a búchali obaja. Dostali sme sa dovnútra, ale nedopatrením sme si privreli posuvné dvere a nevedeli sme sa dostať von. Ani doktor Slíž, hoci je štíhly ako slíž, nedokázal svoje tenké telo dostať cez tenučkú medzeru vo dverách.

Vtom som doktora zastavila a razantne rozkázala: „Pán doktor, povedzte kroch kroch!!“ Doktor sa nechápavo pozrel a nesmelo zakrochkal. „No vidíte, pán doktor, ste tučný, ako prasa… preto sa nevieme dostať cez dvere!!“

Zvolala som veselo, lebo som konečne našla príčinu nepodareného odchodu. On sa na mňa osopil a označil ma za obyčajnú sliepku. Nuž, začala som kotkodákať, on krochkal, hádali sme sa v tejto reči zvierat, zalamovali sme rukami a snažili sa odísť cez dvere… Keď sa nám to podarilo, bez slov sme odišli len kvokajúc a krochkajúc a nechali tam udivenú maminu s malou Barborkou.

A Barborka?

Tá sa tak smiala, až sa hádzala chrbátikom na vankúš… Cez poodchýlené dvere sme videli, ako si malá neveriacky chytá svoju kučeravú hlavičku a hovorí mame: „Videja ši, ako ša tí hjúpi judia búchaji?“

Nuž, čo sa dá robiť, najlepšia radosť je niekedy škodoradosť, veď hlavne, že pomáha… 😉

www.cervenynos.sk